Epidémia

Od Alexej Morič - Naposledy upravené: utorok, 12 január 2016

Epidémia Nemŕtvych

Apokalypsa

 

 

Z lesa sa ženie hluk chrčanie tých netvorov.

Lámanie konárov pod zhnitými nohami.

 

 

 

Všetko to začalo keď som mal šestnásť rokov. Bol som doma so svojou matkou Andreou ,keď sme zrazu počuli sirénu. Utekali sme sa pozrieť čo sa deje. Vtedy som po prvý krát videl tu nechutnú obludu, z filmov som poznal že je to ZOMBIE. Zhnite mäso na celom tele, roztrhané šaty, krv na ústach. Čiastočne som vedel že je to náš sused Albert Hensson, nosil loveckú čiapku s nakresleným jeleňom. Čiapka bola celá od krvi… vidno že sa nažral… z úst mu kvapkala krv.

Mama na mňa kričala aby som sa išiel schovať do pivnice, stihol som schmatnúť rádio aby sme mohli počúvať priebeh tejto EPIDÉMIE, a nájsť nejaký AZYL.

Otec, kým ešte žil prestavoval pivnicu na bunker, ale zomrel skôr než to dokončil. Na stenách boli zavesené dve mačety a na stole položený revolver zo šiestimi nábojmi. Zaklapol som dvere od pivnice a sadol som si k mame zapol som rádio a tam Jack Stamphson hovoril ,,žiadny AZYL nie je, opakujem žiadny AZYL nie je. Kto môže nech zoberie zbrane a pomôže nám ich zabíjať. Zabije ich iba silná rana do hlavy, presnejšie do mozgu“ to sa opakovalo asi desať krát a potom to iba chrčalo. Chcel som zobrať mačetu a isť von pomáhať ľuďom ale moja mama Andrea ma zastavila povedala ,, Až zajtra“ tak som ostal.

Nastal večer moja mama mala na sebe čierne tričko s nápisom ,,Sme tu, a zároveň tam“ nikdy som to nechápal… k tomu mala čierne rifle. S čiernymi vlasmi ju v tme skoro nebolo vidno. Ja som mal na sebe biele tričko s logom modrého koňa, k tomu biele rifle z škvrnou od kečupu.

Otec zomrel v nemocnici na rakovinu pľúc, vtedy som mal asi osem rokov.

Keď ešte žil stále ma volal Sherlock (volám sa Alexej), to asi preto lebo som v televízii stále pozeral detektívky.

Zaspal som veľmi rýchlo aj s tým pocitom že rozrazia dvere a nakazia nás a my sa premeníme.

Z rádia sa ozvala hudba nevedel som prečo ju stále púšťajú aj v tejto situácii.

Hrali koledy… v LETE ????

Zaspal som.

 

 

1

Začiatok Konca

Vstal som o štvrtej ráno mama spala s revolverom pri kolenách.

Nechápal som prečo ho mala ona, keď nedokázala zabiť ani muchu.

Zobral som si jednu mačetu a vybehol som nájsť v chladničke nejaké jedlo. Videl som že vchodové dvere boli rozkopnuté ale v dome nebol nikto. Pozrel som sa cez okno, tam ležali mŕtvoly. Nie tých netvorov ale ľudské mŕtvoly, armáda asi strieľala ľudí do hlavy aby tých netvorov bolo čo najmenej. Bol tam iba jeden nemŕtvy. Nevidel ma, bol otočený k domu Hersovcov. Rozbehol som sa k nemu a zozadu som mu do hlavy zarazil mačetu. Človek by sa z toho povracal, ale ja nie nechápal som prečo. Prehľadal som ho, mal pri sebe jednu tyčinku Mars. A peňaženku, boli tam štyri doláre a kreditná karta na meno Alfréd Thomson. Bol to otec mojej spolužiačky Márie Thomsonovej. Jej otec vlastnil kvetinárstvo s názvom ,,Kvet na Kvete“, jej otec ma nemal rád.

Vrátil som sa do domu prišiel som k chladničke. Samozrejme bola prázdna. ,,Niekto ju vykradol“ pomyslel som si a potom som silno zahrešil.

Išiel som k susedovi Henssonovy ten mal vždy tajné zásoby.

V dome bolo ticho, nikde ani známka po násilnom vniknutí.

Otvoril som stôl a tam boli zásoby tyčiniek Mars a plno fliaš čistej vody, bola tam aj kniha. Na obale písalo ,,STO DALMANTIVCOV“ zobral som si ju na zapálenie ohňa. Bol tam aj zapaľovač.

Začul som výstrel z nášho domu. Bežal som tam s rukami plnými rukami zásob. Došiel som do pivnice, veci čo som držal v rukách som okamžite pustil.

Mama. MOJA MAMA! ,,Nie… to nie! Čo si to urobila“.

Moja mama Andrea sa strelila do hlavy revolverom. Kľakol som si k nej a začal som plakať. Pomyslel som si ,,Ona? čo nedokáže zabiť ani poondiatu muchu?“.

Vstal som, prešiel som do svojej izby, vzal som tašku a vyprázdnil som ju a išiel som naspäť do pivnice. Zbalil som všetky veci čo mi pred tým spadli. Na stene bol opasok s držiakmi na dve mačety. Nasadil som si ho a odložil ostatné mačety. Z rúk mojej mŕtvej mami som vzal krvavý revolver. Už tam bolo iba päť nábojov. Vzal som tašku a vyšiel z pivnice prehľadal som celý dom. Našiel som batérie do rádia ktoré som si večer schoval do vrecka. Nejaké semienka paradajok. Tri nože, pôvodne ich bolo osem. Vošiel som do svojej izby a prezliekol som sa, Tričko aj tepláky som mal od krvi. Obliekol som si čierne tepláky a čierne tričko aby na nich bolo menej vidno krv. Vyšiel som na záhradu a do igelitových tašiek som strčil paradajky a jahody. Vyšiel som na cestu žil som v meste Okey žilo tu asi šesťsto obyvateľov. pár kilometrov odtiaľto bolo mesto Darseen Hills. Mali sme auto, ale keďže som nevedel šoférovať išiel som do Darseenu pešo. Vedel som že po ceste je pár osamotených domov kde by som mohol prespať.

 

 

2

Po ceste som nestretol ani jedného nemŕtveho iba pár psov. Keď som sa na nich pozeral povedal som si ,,Keď mi raz dojde jedlo… budem musieť zjesť aj vás“.

Sto metrov od prvého domu som uvidel dvoch nemŕtvych. Jeden so otočil a išiel ku mne. Zabil som ho ranou do hlavy takou silnou až nešlo vytiahnuť mačetu.

Nakoniec sa mi to podarilo. Ten druhý ležal na zemi a snažil sa ma chytiť. Ležal tam bez nôh, mal ich odrezané. Videl som ich pri ceste pred domom ležali tam iba tak. Prišiel som k prvému a prehliadal som ho mal pri sebe náboj. Jeden jediný náboj. Nemal pri sebe ani revolver ani inú zbraň. Proste iba náboj. Prišiel som k druhému a jednou ranou som mu zarazil mačetu do hlavy. Za sebou som počul divné chrčanie. Bol tam vojak, bez rúk. Podľa rozkladu už bol dlhšie premenený. Nechal som ho tak vzal som si ten náboj a zastrčil som si ho do revolvera. Pred tým než som odišiel z domu som si ho utrel od maminej krvi.

Vzal som si mačetu a išiel som k domu. Zastal som pri mŕtvych nohách a pozrel som sa na dom. Bol to dvoj poschodový rodinný dom. Už rok tu nikto nežije. Po brutálnej smrti Alexa a Márie Malejeových tu nikto nechcel žiť. Vošiel som dnu. Všetko tu bolo také iste ako keď tu bol prvý krát na návšteve keď sa nasťahovali. Zomreli 24.8.2008 . Prehľadal som všetky skrine a zásuvky. Aj keď som niečo našiel tak to bolo po záruke. Bola tu ešte nejaká voda ktorá bola pitná. Vyšiel som po schodoch na hornú časť domu. Tam bola uzamknutá miestnosť. Vedel som že tam ich zavraždil. Vydal som sa teda k spálni bolo tam veľa kvetov pozrel som sa z okna až som skoro spadol. Na ich záhrade bol pretrhnutý plot na záhrade bolo asi desať nemŕtvych, vedel som že to nezvládnem. bežal som dole a zabarikádoval som všetky dvere. Zložil som si tašku v spálni a ľahol som si. Dlho som síce neležal lebo od cesty z Okey som nič nejedol. Po ceste som našiel chlieb a nejakú konzervu. Na nálepke písalo ,,Fresh Fish“ z názvu som odvodil že to bude ryba.

Po slabej večeri som si ľahol. Ležal som asi päť minút a potom som si spomenul že môžem zapnúť rádio a počúvať nejaké novinky. Bolo tam počuť žensky hlas ktorý hovoril ,, 16:42 to je čas kedy sa to všetko POSRALO“ a potom zase hrali koledy.

Zaspal som.

 

 

3

Druhý deň Konca

Vstal som a počul som nejaké búchanie. Pozrel som sa z okna a tam desať nemŕtvych búchalo do steny pod oknom. ,,Ako zistili že som tu?“

Otočil som sa a pozrel na rádio, písalo tam ,,Volume – Max“ a pod tým ,,Vybitá Batéria“ . Keď som spal tak som dal hlas naplno a tí vonku to počuli…

,,Dúfam že nie sú nejaký vpredu“ pozrel som sa von z druhého okna nikto tam nebol.

Otvoril som tašku vybral som tyčinku Mars a vodu. Po slabých raňajkách som vyrazil. Na ceste pred domom neboli tie nohy čo včera. Do Darseenu ostávali iba dve kilometre.

Prešiel som kilometer a pol stal som pred ďalším domom. Po ceste som natrafil na 7 nemŕtvych mali pri sebe nejaké energetické tyčinky a žuvačky. Našiel som aj vojenský nôž. Zastal som pred domom. Keď som letmým okom nahliadol do okna. bolo tam dvanásť nemŕtvych, snažili sa rozbiť okno. To samozrejme pod veľkým tlakom pomaly praskalo. PRASK! Zrazu rozbili okno, ja som skočil do náručia jedného nemŕtveho. Stihol som sa od neho odraziť a bežal som do Darseenu, vedel som že ma pár mŕtvych prenasleduje ale neotočil som sa. Po dvesto metroch som sa otočil, nikde nebol nikto, asi dvesto metrov odo mňa som videl prvý dom. Pozrel som na hodinky ktoré ležali na zemi bolo tam 23:21 hodín. Bol som veľmi unavený po tom náročnom behu. Nasadil som si hodinky na pravú ruku aby som ju mal ťažšiu pri zabíjaní. Pokračoval som.

23:57 Som pri prvom dome. Bol to obchod. Zaklopal som na okno mačetou. Keď je nejaký nemŕtvy dnu, narazí do okna. Počkal som minútu. Z druhej strany ulice sa ozvalo chrčanie, bol tam jeden bez nôh. Nechal som ho tak. Vošiel som do obchodu nikde nikto. Boli tu iba nejaké fľaše vody. Bola tu aj pripínacia taška na náradie veľká asi ako tá čo som mal na chrbte. Presunul som nejaké veci z tašky do pripínacej tašky. Vzadu v obchode bol regál plný kníh, a malý kôš. Strčil som tam pár kníh a zapálil som ich. Z obchodu som si zobral pár konzerv a chlieb. Konečne som sa najedol do sita.

,,SAKRA!“ zabudol som na to že ich hluk, svetlo a hlavne čerstvé mäso prilákajú. Začali rozbíjať okno bolo ich asi dvadsať. Vzal som tašky z prednej časti obchodu a zavrel som sa do zadnej. Dvere som zabarikádoval. Bol tam našťastie aj zadný východ keby boli stále za dverami.

Pre strašné búchanie na dvere, stenu a chrčanie netvorov som nemohol zaspať.

Utíšilo sa to okolo 4:27 asi ich niečo rozrušilo. Podľa zvuku tu ostal iba jeden ale ten nič nerobil, bolo počuť iba kroky.

Vymenil som batérie v rádiu a zapol som ho. Samozrejme som hlas znížil.

Bol tam zas hlas tej ženy. Podľa hlasu som jej tipoval tak dvadsaťtri rokov.

Vypol som rádio. Zaspal som.

 

4

Tretí deň Konca

Keďže som dneska zaspal asi o 4:35 tak som vstal o 12:06 z vedľajšej miestnosti nebolo nič počuť. Odpratal som veľký regál odo dverí. otvoril som dvere a zistil som že aj tie zásoby vody čo tu boli niekto vzal. Našťastie som si vzal tie konzervy čo tam boli. Vonku bola mŕtvola. Bol to človek. Bol nakazený.

,,Musím ukončiť jeho život“. Zrazu sa mu pohla ruka. Začal vstávať hľadel na mňa s krvavými očami. Blížil sa ku mne, zdalo sa mi ako keby som ochrnul. Nemohol som sa ani pohnúť, nechápal som prečo. Videl som nejaký tieň tesne za nim. Niečo naňho skočilo. Niekto mu zozadu rozdrvil hlavu páčidlom.

,,Zdravím ťa ja som John“

,,Zdravím ja som Alexej“

,,Koľko si už zabil nemŕtvych?“

,,Asi dvadsať, prečo?“

,,A ľudí?“

,,Ani jedného“

,,Dobre. Iba sa uisťujem že či dokážeš zabiť a či nie si nejaký maniak.“

„Máš tu nejakú skrýšu? “

„Nie pred nedávnom som sem prišiel. Prešiel som tu par domov ale nikde žiadne zásoby. Máš nejaké jedlo?“

,,Pár tyčiniek Mars. Na“

Išli sme prezrieť ďalšie domy ktoré John nestihol pozrieť. Na dverách boli nálepky s menami. Asi ich sem dávali vojaci. Vstúpili sme do dverí paní Alexandrie Mormonskej. Niečo mi hovorilo že jej manžel bol vojak. To asi tie fotky na ktorých bol. Ja som prezeral skrine a John Chladničky. V celom dome boli asi štyri. Ja som nenašiel cigarety a niekoľko zapaľovačov. K tomu pár balíkov žuvačiek.

,,Koľko máš rokov?“ opýtal som sa Johna.

,,Dvadsaťsedem“

,,Vieš šoférovať?“

,,Áno“

V chladničke John našiel nejaký šalát. Najedli sme sa. Vybral som rádio, a zapol som ho. Teraz nebolo počuť žensky hlas ale mužský hlas.

Rozhodli sme sa že zoberieme auto a pôjdeme až do Hasten Hills bolo to veľké mesto. Tam sa usadíme a budeme hľadať ďalších ľudí. Odtiaľto to bolo sedem hodín pešo a tri až štyri autom. Po ceste sú ešte nejaké mestá. V jednom z nich prespíme a naberieme zásoby. Vyrazili sme.

Počas hľadania auta som zabil nemŕtveho policajta. Mal pri sebe plný revolver. A červený vreckový nožík.

5

Na ceste sa váľalo lístie, papiere, mobily čo pri panike ľudia púšťali z rúk.

Kým John hľadal auto ja som z tých mobilov vyberal batérie. Popri tom na mňa vyskočili asi traja čo si ma najprv nevšimli. Vďaka Bohu že nemali nohy inak by ma dostali.

,,Dávaj si pozor! Aj ja som skoro takto zomrel!“ Zakričal na mňa John.

Začal som im rad radom prevrtávať hlavy. Aj keď už boli mŕtvy.

Našiel som nejaké energetické tyčinky a pár balíkov s gumenými hadmi.

John na mňa zakričal že našiel jedno odomknuté s plnou nádržou.

Po hodine sme došli do mesta Hreven. No nedalo sa to nazvať mestom, boli to iba ruiny mesta. Mesto bolo zničené v nejakej vojne.

Stmievalo sa. Bol tu jeden dom ktorý bol jak tak obývateľný.

Išli sme tam prespať. John zaparkoval v podzemnej garáži. Bol tam jeden nemŕtvy. Dom bol rozdelený na tri izby v prvej izbe bola spálňa s troma posteľami. V druhej izbe bola kuchyňa. Tretia izba bola zavalená, nebolo vidieť čo tam bolo.

Boli sme sa porozhliadnuť po ruinách. Našli sme iba nejaké kosti. Ľudské kosti.

Pod ruinami domu v ktorom dneska prespíme sme našli nejaké náboje.

Zmestili sa aj do môjho revolvera. Boli trochu pochrúmane ale strieľať budú.

,,Choď prehľadať auto, či tam niesu lekárničky alebo zbrane“ Zakričal na mňa John.

Bolo to staršie červené Volvo. Otvoril som kufor. Bola tam lekárnička, otvoril som ju a tam bol Glock s plným zásobníkom. Vedľa zbrane bol Aspirín a asi päť obväzov. Vzal som lekárničku a otvoril som zadné dvere. Bol tam mobil. Samsung. Vybral som z neho batériu.

Stál som stále pri aute, zrazu som začul chrčanie dvoch alebo troch nemŕtvych.

Crčanie išlo z malého lesa. Vynorili sa stade dvaja vojaci. Už z diaľky som videl že to sú vojaci. Nemali ruky ani spodne čeľuste. Pomalým krokom som išiel k ním. Vytiahol som mačetu. Dvoma silnými ranami som im rozdrvil hlavy.

Prehľadal som ich. Na krku mali známky. Prehľadal som prvého, Alessandro Daeevej pri sebe mal prázdny Glock. Rúčka bola od krvi.

Druhy mal zo známky iba časť, písalo sa na nej iba Marcus. On pri sebe mal iba nôž. Vrátil som sa do skrýše. V spálni bol kozub. John tam pálil knihu ktorú som mal v taške. Niekde našiel suché drevo.

,,Bolo niečo v aute?“ Opýtal sa ma John.

,,Lekárnička, v nej Glock k tomu aspirín a pár obväzov“ Odpovedal som mu.

,,Z lesa prišli dvaja nemŕtvy, mali pri sebe nôž a prázdny Glock“.

Otvoril som pracovnú tašku a vybral som z nej dve konzervy a niekoľko balíčkov žuvačiek.

Jednu konzervu a tri balíčky žuvačiek som dal Johnovy.

Zapol som rádio. Tento krát bolo počuť iba chrčanie. Ani na jednej stanici nič.

6

Keďže na našej dočasnej skrýši neboli dvere tak sme sa striedali. Prvý hliadkoval John.

Zaspal som.

 

Štvrtý deň Konca

John ma zobudil aby sme sa vystriedali. Bolo 2:24 hodín ráno. Podal mi batérku ktorú mal v taške.

,,Nejaké problémy?“

,,Dvaja nemŕtvy, asi ich prilákal dym“

Ľahol si na miesto kde som pred tým ležal ja. Zaspal takmer okamžite.

Videl som na chodbe tie dve ,,už“ mŕtvoly.

[3:15]—Začul som z kuchyne nejaký hluk a chrčanie. Keďže som už bol na pol cesty v spánku nevšímal som si to.

[3:35]—Už ma to prestávalo baviť. Vstal zo stoličky, zobral som si mačetu zo stolíka a išiel som do kuchyne. Boli tam dvaja nemŕtvy. Mali reťaze na nohách. Či ich mali aj na rukách to som nevidel. Videl som že niečo žrali. Bol to človek. Prvému nemŕtvemu som odrezal hlavu, odletela k spadnutej chladničke. Druhý sa na mňa vrhol. Zarazil som mu mačetu do brucha. Snažil som sa ho odraziť. Nedarilo sa mi to. PRASK! Niekto mu prerazil hlavu guľkou. Odhodil som ho a otočil som sa za seba. Stál tam John s rozkročenými nohami a v ruke mal revolver ktorým sa zabila moja mama. ,,Uff, ďík“. PRASK! Tento krát strelil do pokúsaného čo ležal na zemi. ,,Poď odtiahneme ich von“ povedal mi John.

Keď sme všetkých odvliekli von zasvietil som smerom kde bolo auto. Za autom asi dvadsať metrov bol les. Vychádzali z neho asi traja nemŕtvy. Všimli si ma.

Išli sme naspäť. S Johnom sme zdvihli chladničku a dali ju do dverí. V chladničke boli dve háky, tak sme chladničku zahákli o dvere a dali sme na nu prázdne plechovky. Vrátili sme sa do spálne, John si zase ľahol. ja som si sadol na stoličku a oprel som sa. Vzal som handru a utrel som si tvár od krvi, potom som utrel aj mačetu.

[6:27]—Zobudil som Johna. Povedal som mu že už vyrazíme. Vzal som si svoju tašku, potom tú pracovnú. Nasadil som si opasok s mačetami. John už bol dávno zbalený a kričal na mňa aby som mu išiel pomôcť odstrčiť chladničku.

Nasadli sme a vyrazili sme do Hasten Hills. Z tade to boli už iba tri hodiny.

————————————————————————————————-

 

,,Do čerta! Pokazil sa nám motor“ Povedal mi naštvato John.

Išli sme od ruín asi hodinu a pol. Po ceste pred nami by malo byť dedinka. Poznal som ju ale nikdy som nevedel ako sa ta dedinka volá.

,,Musíme ísť pešo“

Asi desať metrov od auta išla armáda nemŕtvych.

 

7

Pozrel som sa na nich, uvedomil som si že musíme bežať. Bolo ich tam aspoň päťdesiat. Podľa mňa to boli ľudia ktorý sa skrývali pred tými ZOMBIE.

Boli od nás iba päť metrov. Otočili sme sa a obidvaja sme zahrešili. Pred nami bola kolóna nemŕtvych. Prišli z lesa. Rýchlo som mu podal Glock. Rozutekali sme sa do oboch strán lesa. Mojim smerom bola väznica. Aspoň niečo čo z nej ostalo. Bol som štyristo metrov od väznice. PRASK! PRASK! PRASK!

,,ALEXEJ!!! ALEXEJ!!! Bež!!!“

Otočil som sa a videl som Johna s krvavou rukou.

,,Pokúšali ťa“

,,Tu máš moju tašku bež do tej budovy, budem sa snažiť ich zadržať“

Neváhal som a schmatol som jeho tašku.

Niečo sa vo mne pohlo, zrazu som sa zastavil. V hlave mi hučalo na prasknutie. Počul som iba PRASK! PRASK! PRASK! Potom som počul ako im John láme lebky nožom.

Z lesa sa ženie hluk chrčanie tých netvorov.

Lámanie konárov pod zhnitými nohami.

Niečo ma zvalilo na zem. Cítil som veľkú bolesť na hrudníku. Pozrel som sa či tam niečo nemám. Nemal som to robiť. Jeden z tých nemŕtvych otváral môj hrudný kôš.

Vzal som vreckový nôž a jednou silnou ranou som mu ho zarazil do hlavy.

Vedel som že nemá zmysel stávať. V takomto stave by som neprežil. Vzal som revolver a zastrelil som Johna. Jednou ranou do hlavy.

Ku mne pristúpilo asi päť nemŕtvych. Chcel som sa streliť do hlavy ale pritlačili mi ruku. Vedel som že je koniec.

Meter od nemŕtveho ktorý mi žral nohu stál muž. Muž so samopalom.

,,Zastreľ ma“ Zašepkal som

PRASK!

KONIEC

8

Zaradené do Nezaradené

Kniha svetla

Od Ivett - Naposledy upravené: štvrtok, 30 apríl 2015

1. kapitola – Legenda

Pred mnohými stáročiami obývali náš svet podivné sily, ktorých pôvod ostane pre ľudí navždy tajomstvom. Tieto mocnosti medzi sebou od počiatku viedli nekonečný boj a sily Svetla dokázali po celé roky udržať na Zemi mier. Ten však netrval večne, pretože v kráľovstve elfov mali nastať obrovské udalosti, ktoré navždy zmenili chod dejín. Na zemi v tom čase existovali 4 veľké kráľovstvá. V prvom kráľovstve žili ľudia. Boli veľmi spätí s prírodou a žili vo veľkých bútľavých stromoch. Mestá si stavali vždy pri riekach a živili sa lesnými plodmi a ďalšími darmi zeme. Nikto nepociťoval nedostatok.

V susednom kráľovstve žili s ľuďmi spriatelené bytosti Naugurovia. Boli to napoly ľudia a napoly kone. Tieto bytosti boli veľmi mierumilovné a múdre, žili v harmónii s prírodou a chránili ju. V treťom kráľovstve žili zvieratá, ktoré obývali severné lesy. Na zemi existovalo mnoho úžasných bytostí. Zvieratá v tej dobe ešte rozprávali, až do čias kým ich neumlčala ľudská krutosť, no o tom už hovorí iná legenda. Veľkým pomocníkom ľudí bolo hovoriace vtáctvo. Vtáky vedeli upozorniť ľudí na blížiace sa nebezpečenstvo, zmenu počasia i prenášať správy na veľké vzdialenosti. Boli to múdre bytosti a ľudia im v tom čase dokázali načúvať. Ryby pomáhali ľuďom rozoznať, ktorá voda je pitná a ktorá nie, pretože niektoré z prameňov zakliala čarodejnica Lucifa, aby začarovala svoje obete a potom jej museli slúžiť. Medvede naučili ľudí ako získavať prírodný všeliek med a ako si uschovať zásoby na dlhú zimu. Boli ľuďom dobrí spoločníci a navyše mali veľký zmysel pre humor, čím nepohrdne žiadny človek. Každé zo zvierat malo pre ľudí obrovskú hodnotu a múdry človek sa od zvierat dokázal učiť. Ľudia v tých časoch milovali zvieratá, chránili ich a navzájom si pomáhali.

Všetkým kráľovstvám múdro vládol kráľ a najvyšší strážca Knihy svetla Gideon, syn prvého kráľa a veľkého bojovníka svetla Aramisa, ktorý založil jednotlivé kráľovstvá a chránil autonómiu každého z nich. Veril, že kráľovstvá môžu prosperovať len ak budú slobodné a ich obyvatelia budú žiť vo vzájomnej úcte a láske. V poslednom kráľovstve žili elfovia, nositelia svetla.  Mali vysoké postavenie a ľudia si ich vážili. Patrili k najvyšším svetelným bytostiam a ich životným cieľom bolo ochrániť to najcennejšie – Knihu svetla. Každý deň sa schádzali v chrámoch aby vzdali úctu Najvyššiemu svetlu a poďakovali za všetky dary prírody. Na kráľovskom tróne sedel Eli a vládol veľmi múdro. Vyznačoval sa bystrým umom a veľkým srdcom, ktoré mal otvorené pre každého, kto potreboval radu múdreho starca či povzbudenie v ťažkej chvíli. Krajina prosperovala a elfovia si nažívali v pokoji, nesmiernej harmónii a láske ku všetkému živému i neživému. Eli bol z rodu smrteľných elfov a  keď sa na trón po jeho smrti dostal chamtivý  netvor Araxin, všetko sa zmenilo.

 

2. kapitola – Počiatok konca

Araxin nebol pravým potomkom Eliho. Pred mnohými rokmi mal Eli milovanú ženu Samaru, no tá umrela na ťažkú nemoc, ktorú nik nevedel vyliečiť. Eli bol jej smrťou veľmi ranený a nemal žiadnych potomkov. Cítil sa opustený a preveľmi sa strachoval o to, kto bude ďalším nasledovníkom trónu. Po boku inej ženy už žiť nedokázal. V tejto ťažkej chvíli k nemu prišla čarodejnica Lucifa, ktorá ho opantala sladkými rečami, sľúbila, že mu privedie nasledovníka trónu, ktorý ho bude hoden a zmení chod dejín. Nevedno prečo sa Eli nechal opantať touto zlou bytosťou, asi to bolo pre jeho obrovské srdce, ktoré milovalo všetko a nedokázalo nenávidieť a tak napokon súhlasil. Lucifa mu o pár dní priviedla dieťa. Tento mladý život elfovia z akýchsi nepochopiteľných príčin zavrhli a nechali v temnej jaskyni, nech nikdy neuzrie svetlo. Tu ho našla Lucifa a osvojila si ho. Vedela, že príde čas, kedy dieťa splní svoju úlohu. Lucifa vyrozprávala celý pribeh Elimu a on sa nad dieťaťom zľutoval. Dal mu meno Araxin a staral sa o neho ako o vlastného syna. Mal veľké plány o tom ako ho vychová aby bol čestný a dobrý, hoden vládnuť i strážiť posvätné písmo. No ako Araxin rástol Eli videl, že nie je dobrý, kde mohol len ubližoval a menil sa i navonok. Starcovo srdce pukalo od žiaľu. Araxin nevyzeral ako ostatní nositelia svetla, jeho pleť stmavla a z očí mu sršali plamene. Až teraz si Eli uvedomil akú veľkú chybu urobil, keď uveril Lucife. Araxin bol veľmi sebecký a cítil sa vždy nadradený nad ostatné bytosti, chcel vládnuť sám nad všetkými kráľovstvami a zmocniť sa nadvlády nad každou bytosťou na zemi. Eli napokon umrel od žiaľu, lebo túto skazu nedokázal zvrátiť a jeho srdce už bolo slabé od nesmiernej bolesti. Araxin sa zmocnil trónu a pridala sa k nemu početná časť elfov. Ostatní elfovia museli utiecť  do posvätných lesov aby sa zachránili pred zlosynom Araxinom.

Správa o smrti Eliho a aj ostatné správy o udalostiach z kráľovstva elfov sa doniesli aj ku Gideonovi. Gideon bol oveľa starší i mocnejší než Araxin a ako najvyšší strážca posvätnej Knihy svetla vyzval netvora na súboj.  Bojoval s  Araxinom tri dni v ťažkom boji a obaja upadli do temnoty. Podľa legendy bol Araxin temná bytosť, ktorú splodilo samotné zlo. Gideon pomocou posvätných kúziel zbavil na chvíľu Araxina temnej podoby a tak sa mu podarilo netvora premôcť a získať Knihu svetla do svojich rúk. Gideon bohužiaľ prišiel v boji o svoju nesmrteľnosť. Nikto zo živých totiž nemôže vstúpiť do temnoty a vrátiť sa ako predtým. Nasledovníci Araxina sa preľakli Gideonovej moci a bola vytvorená dohoda o zachovaní mieru, ktorú sa zaviazali dodržiavať obe strany.

Po celé stáročia žili ľudia i temní potomkovia Araxina vedľa seba v pokoji a blahobyte. Obchodovali medzi sebou a tak obe kráľovstvá prosperovali. Gideon bol však čoraz slabší, stále mal svoju kúzelnú moc no cítil, že sa blíži jeho koniec. Ak by umrel a nenašiel nového strážcu posvätnej knihy, ochranný kruh by bol narušený a nebolo by viac mieru na zemi. Proroctvá hovorili, že nastanú tieto časy a hovorili i o príchode nového strážcu. Gideon bol vybraný Radou starších aby našiel vyvoleného a zastavil zlého Araxina. Gideon sa vybral na dlhú púť osamote. Prikázal siedmym mágom, nižšie postaveným strážcom Knihy, aby chránili ľudské kráľovstvo, kým sa nevráti aj s novým panovníkom, ktorý ho bude schopný nahradiť. Vedel, že keď ho uvidí, spozná ho. Strážcovia majú dar preniknúť do duše a odhaliť i tie najtemnejšie zákutia mysle zlých bytostí. Len oni vedia čítať v Knihe svetla, pretože je písaná svetelným písmom, ktoré je ľudským okom neviditeľné. Preto majú veľkú moc a rovnováha môže byť zachovaná. Aj elfovia vedia Knihu čítať, preto sa za žiadnych okolností nesmie Kniha ocitnúť v rukách Araxina.

Po odchode Gideona nastali nepokoje. Araxin ihneď využil Gideonovu neprítomnosť, pretože po jeho odchode už mu nikto nemohol zabrániť v plnení si jeho zvráteného cieľa. Zlo nikdy nespí a jeho chamtivosť sa nedá zmerať. Araxinove vojská plienili ľudské obydlia, kradli vzácne magické kovy a rozsievali len smrť a skazu. Siedmi mágovia sa snažili chrániť ľudí, no Araxinova armáda bola každým dňom väčšia a silnejšia. Ľudské kráľovstvo nebolo pripravené na vojnu, ešte nikdy sa s takou hrozbou nestretlo. Araxin bol po boji s Gideonom veľmi zmenený. Ba čo je horšie, stal sa z neho ešte väčší netvor ako predtým. Zdalo sa, že už úplne zabudol na láskavého Eliho i jeho výchovu  a vymizli aj posledné známky podobnosti so sveteľnou bytosťou akou Araxin mohol byť. So svojím vojskom obsadil už polovicu kráľovstva ľudí a stále postupoval vpred. Svetelným mágom sa podarilo načas vytvoriť ochranný kruh pomocou kúziel z posvätnej knihy a zachrániť zvyšnú polovicu kráľovstva, no nevedia ako dlho ešte dokážu vzdorovať armáde Araxina. Mágovia žiadali o pomoc Naugurov. Boli to nesmierne múdre a mierumilovné no i  opatrné bytosti. Naugurovia sa odmietli zapojiť do vojny a opustili ľudí. Kde nieto súdržnosti, niet sily a tak Naugurovia dopustili aby Araxin ďalej drancoval a pustošil ľudské kráľovstvo. Zajal mnoho ľudí, ktorí sa od tej chvíle stali otrokmi zatratených elfov. Nastalo obdobie, ktoré v dejinách ľudstva navždy ostane obdobím temna.

 

3. kapitola – Gideonova púť

Gideon vedel, že jeho ľud trpí, no mal dôležitú úlohu, ktorú nemohol splniť nik iný. Urobil rozhodnutie, dôsledkom ktorého Araxin zajal polovicu kráľovstva. Všetko kvôli proroctvu a vidine nového nasledovníka trónu i najvyššieho strážcu Knihy svetla. Putoval dňom i nocou, prenasledovali ho prízraky a mučivé myšlienky, no jeho pozornosť bola sústredená na cieľ cesty. Gideon bol vnímavý muž a počas cesty sledoval množstvo znamení, ktoré ho viedli správnou cestou. Raz v podobe kolibríka, inokedy v podobe hviezdy na nebi, či kamienka na chodníku. Počul v hlave jasný hlas, ktorý mu hovoril: ,,Gideon nevzdávaj sa, pokračuj, tvoj ľud ťa ešte potrebuje.“. Gideon putoval už niekoľko dní a bol vysilený a veľmi smädný. Cestou natrafil na prameň, ale nevedel, či z neho môže piť. Zdal sa mu akýsi zvláštny, preto sa opýtal ryby, ktorá v prameni plávala, či tento prameň nezakliala Lucifa. Ryba neodpovedala, čo zvyčajne znamenalo, že prameň je bezpečný. Ryby totiž hovoria veľmi málo a tak prehovorili len ak bol ohrozený život. Lucifa však rybu zakliala aby onemela a nemohla ochrániť Gideona pred pitím z prameňa. Gideon cítil, že niečo s prameňom nie je v poriadku. Už na pohľad pôsobil nezvyčajne, no myslel si, že sa mu to len zdá, lebo je príliš vyčerpaný a už dlho nič nepil ani nejedol. Gideon vytiahol z batoha krčah, načrel doň vody z prameňa a priložil ho k ústam, v tom ryba vyskočila z prameňa takou silou, že Gideonovi vypadol krčah z rúk a tak sa nenapil. V poslednej chvíli ho ryba predsa len  ochránila pred zlou čarodejnicou. Gideon pochopil, že zdanie bolo pravdivé a prameň bol zakliaty, rovnako ako ryba, čo v ňom plávala. Na oplátku za záchranu života odklial rybu pomocou svetelných písiem. Prameň však ostal skazený a nedalo sa z neho piť. Gideon musel pokračovať ďalej v ceste, no tentokrát ho ryba doviedla k zdravému prameňu. Na chvíľu sa zložil na čistinke, cez ktorú prameň pretekal, napil sa dosýta a načerpal novej sily. Nazbieral aj pár lesných plodov a zjedol kus nekvaseného chleba, čo mal v batohu. V tom k nemu pristúpila divoká mačka. ,,Sledujem ťa Gideon, potomok Aramisa,“, prehovorila. Gideon sa preľakol, nechápal, čo mu chce mačka povedať a prečo ho sleduje. Mačka opäť prehovorila: ,,Gideon, pozri sa lepšie, čo vidíš?“. Gideon sa zahľadel na divokú mačku a jej tvár sa mu zrazu zdala akási povedomá. Vtom si uvedomil, že pred sebou vidí Eliho v tejto čudnej podobe, avšak nechápal ako je to možné. Gideon bol veľmi zmätený: ,,Si to ty Eli alebo ma klamú moje zmysly?“. Mačka mlčky kývla hlavou na znak súhlasu. ,,Zjavím sa vždy keď ma budeš potrebovať, lebo tvoja úloha je priveľká. Viem, že máš čoraz menej síl, preto ti budem oporou Gideon. Vidím, že sa veľmi namáhaš, aby si zachránil svoj ľud i mojich potomkov, verných elfov. Prišiel som ti povedať, že viem kde sa nachádza tvoj vyvolený.“ Gideon sa potešil, že vidí starého priateľa a že nebude na tejto ťažkej ceste sám. Uvedomil si však, že Eli doplatil na svoju dôverčivosť. Umrel od žiaľu pod ťažobou bremena, ktoré mu naložila Lucifa v podobe prekliateho Araxina. Gideona sa zmocnili obavy, že sa Eli nechá znovu nachytať a oboch ich privedie do záhuby. Eli videl, čo prebieha v Gideonovej mysli a tak prehovoril: Gideon, viem, čo ťa trápi. Odpusť dôverčivému starcovi. Tvrdo som za chyby zaplatil, ale poučil som sa. Tentokrát budem múdrejší a nezabúdaj, že som tu len ako tvoj radca a priateľ. Môj čas už vypršal, ale ty si nádej štyroch kráľovstiev, ktorá stále žije. A ty nám dovedieš na trón vyvoleného.“ Gideon pocítil úľavu a tešil sa z prítomnosti Eliho. Rozhodol sa, že mu bude dôverovať, znamenia mu ukážu cestu a dobré bytosti mu pomôžu všade tam, kde to bude potrebovať, ako ho už predtým ochránila ryba pred skazeným prameňom. Gideon spolu s Elim v podobe divej mačky sa spolu vybrali na cestu, putovali celú noc, až do brieždenia a došli k jaskyni Poznania. ,, Tu ťa opustím Gideon, do jaskyne poznania smú len živí, ale pamätaj, že dobro si vždy nájde cestu môj drahý priateľ. Nezabúdaj na to.“, dodal Eli a odišiel.

 

4. kapitola – Obyvatelia lesa

Kedysi posvätné pútnické miesto Greenwald, navštevované počas sviatočného dňa odpočinku, dnes útočisko pre vystrašených ľudí a elfov, ktorí utiekli pred Araxinovou krutovládou. Len tento prastarý les im mohol poskytnúť útočisko, ktoré tak potrebovali. Greenwald sa vyznačuje nielen svojou krásou ale i tým, že sa tu môže neskúsený návštevník ľahko stratiť. Práve kvôli bludiskovému charakteru lesa tu našli noví obyvatelia takú dômyselnú skrýšu. Temní elfovia na posvätné miesto nesmú, pretože les je pod ochranným zaklínadlom Knihy svetla a temnota sem nedovidí. Už niekoľko dní sa tu ukrývajú desiatky ľudí i elfov a pripravujú sa na najhoršie. Boja sa, že temnota nakoniec prelomí prastaré zaklínadlo a zlo bude opäť silnejšie.

Medzi zachránené ľudské rodiny patrila aj rodina rezbára Gabriela. Jemu, jeho manželke Berenike a synovi Urielovi sa uprostred noci podarilo utiecť z horiaceho príbytku, ktorý im podpálili Araxinovi vojaci. Ich útek by sa nebol podaril nebyť pohotových Naugurov, ktorí sa síce nezapojili priamo do vojny s Araxinom, ale rozhodli sa vystrašeným ľuďom pomôcť. Keď videli utečencov, pustili ich cez územie svojho kráľovstva a dovolili im bezpečne prejsť do Greenwaldu, aj keď tým ohrozili bezpečnosť kráľovstva. Naugurovia napokon dokázali, že sú stále na strane Svetla a osud ľudí ani svetelných elfov im nie je ľahostajní.

Gabrielova rodina tak pomocou Naugurov ostala nažive. Usadili sa vo veľkom dube uprostred lesa, kde sa cítili v bezpečí. Pomaly sa začalo stmievať a Gabriel založil neďaleko pred dubom oheň, aby rodina ostala v teple. Mali vo zvyku vždy pred spaním si ešte posadať k ohňu, rozprávať sa a vzdávať vďaku za dary prírody. Uriel bol však tento večer veľmi mĺkvy a v očiach sa mu zrkadlil hnev aj strach zároveň. ,,Synak, netráp sa, Svetlo nás neopustí, je v nás.“, prehovoril k Urielovi otec, ale on neodpovedal a ešte väčšmi sa zamračil. Po chvíli sa ozval: ,,Ty tomu nerozumieš otec, mohol som tomu zabrániť.“ Gabriel sa ho snažil upokojiť: ,, Synček necíť sa vinný, nikto z nás to nemohol tušiť, po celé roky sme tu všetci žili v mieri a so vzájomnou úctou.“  Uriel to už neuniesol a so slzami v očiach kričal na otca: ,, Vedel, som, že sa to stane a nič som neurobil!“ Gabriel bol zmätený a nechápal, čo sa mu snaží jeho syn povedať. ,,Mal som sen. Opakoval sa mi každý deň ten istý sen už dva týždne, nerozumel som, ale teraz to všetko chápem.“, kričal na otca vydesený Uriel. Gabriel mu stále celkom nerozumel: ,,Upokoj sa synak, čo presne si v tom sne videl?“ Urielov výraz tváre sa úplne zmenil, celý zbledol a prehovoril: ,, Videl som veľa smrti a krviprelievania, videl som temnotu ako prichádza a pohlcuje všetko svetlo. Potom som videl postavu elfa, bol celý čierny a z očí mu šľahali plamene, pustošil naše kráľovstvo, presne ako sa to stalo v ten osudný deň. Mal som niečo urobiť, mal som to všetkým povedať.“, zúfalo kričal chlapec. Otec mu nato odpovedal: ,,Ak je pravda, čo hovoríš synak, obávam sa, že by ti aj tak nikto neuveril. Dnes už len málo ľudí verí snom. Netráp sa prosím, stalo sa, čo sa stať malo, proroctvá už dávno predpovedali obdobie temna, avšak nikto tomu nevenoval väčšiu pozornosť.“ Vtom vyšla z príbytku Berenika, pretože počula synov krik. Uriel pošepkal otcovi nech nič matke nehovorí a všetci napokon pokojne zaspali, dokonca aj Uriel. Udalosti uplynulých dní ho preveľmi vyčerpali.

Okolo lesa sa celú noc striedali elfské stráže aby v prípade hroziaceho nebezpečenstva stihli upozorniť ostatných. Prvú stráž si zobral udatný elf Eutamirin. Bol to syn Samárie, sestry zosnulého Eliho. Tento elf sa odmietol Araxinovi podriadiť. Spojil sa aj s ostatnými elfmi, ktorí sa rovnako Araxina nebáli a rozhodli sa pomôcť ľuďom, pretože aj oni prišli kvôli Araxinovi o svoj domov a slobodu. Od tejto chvíle sa museli skrývať a báli sa, čo prinesie nový deň.

Jednou z hlavných charakteristík elfov je to, že radi spievajú. Spevom vyjadrujú svoju radosť, hnev či smútok a v situáciách ako bola práve táto si spievali, lebo mali strach. Strach z toho, že zlo, ktoré tak nenápadne vzklíčilo v podobe Araxina, sa stále množí, plodí ďalšie zlo a nie je nik kto by túto skazu mohol zastaviť. A tak spievali z plných pľúc, spievali tak, ako by to malo byť už naposledy. Nikdy predtým nemuseli čeliť takejto hrozbe, pretože sa mohli spoľahnúť na Gideona a siedmych strážcov Knihy svetla. No On zmizol a strážcovia sa boja vyjsť z ochrannej zóny. ,, Čo budeme robiť? Kto nás zachráni? Dokedy sa tu máme skrývať ako nejaké krysy?“, zasypávali Eutamirina otázkami jeho nasledovníci. Chvíľku sa odmlčal a napokon prehovoril: ,,Bratia, buďte rozvážni, vždy je tu nádej a nik nepozná význam udalostí, ktoré nás postretli. No všetko má svoj dôvod, ktorý sa dozvieme, keď nastane pravý čas. Musíme byť odvážni a trpezliví. Chcete sa azda vzdať? Ak sa obávate toho, že Araxin by mohol svojou krutosťou zmeniť chod sveta, tak máte pravdu. Áno, Araxin by reálne mohol získať nadvládu nad našimi kráľovstvami, ba dokonca naveky zotročiť naše duše. Ale bratia, stane sa tak, len pokiaľ mu to dovolíme. Nie sme predsa národ zbabelcov. Ľudia nám veria, nemajú sa na koho obrátiť a my ich nesklameme. Verím, že sa naplnia proroctvá a Gideon nájde svojho vyvoleného, dovtedy musíme vytrvať bratia a pokiaľ to bude potrebné, budeme aj bojovať. Bojovať za mier, za ľudí, za naše duše a v neposlednom rade za nášho jediného kráľa Eliho!“ ,,Za Eliho!“, kričal dav. Eutamirin začal spievať hrdinskú pieseň v starom elfskom jazyku a ostatní sa k nemu pridali. V tom k nim pribehol vydesený Uriel. ,,Musím s vami hovoriť.“, vykríkol mladík a pokračoval. ,,Stalo sa mi niečo, čo si neviem vysvetliť, musíte ma vypočuť. Videl som vášho kráľa Eliho, no nebol to on, vlastne to bola divá mačka.“ Elfovia sa začudovali a pomysleli si o ňom, že sa azda pomiatol. Eutarimin chlapca uistil, že to bol len sen a poslal ho naspäť k rodine. No bola medzi nimi i elfka Livita, ktorú chlapcova reč skutočne znepokojila. Livita nebola obyčajná elfka, bola výnimočne vnímavá a z nejakého dôvodu cítila, že chlapec hovorí pravdu a tak sa rozhodla zistiť, čo sa deje. ,,Hej, počkaj“, zvolala, „hovor, mňa to zaujíma, čo presne si videl?“ Uriel sa otočil a pred ním stálo to najkrajšie stvorenie aké kedy jeho oči uzreli. ,,Ja, ja som len, ja neviem, bola tam mačka.“, zajakal sa Uriel. Krásna elfka mala schopnosť dostať sa do mysle živých bytostí a tým ovplyvniť ich konanie. ,,Len hovor, ja ti verím, naozaj ma zaujíma, čo si videl.“, povedala elfka pokojne a zadívala sa Urielovi hlboko do očí. Mladík sa zrazu upokojil a prehovoril: ,, Videl som Eliho, prišiel do našeho príbytku v podobe divej mačky, povedal, že sa nemám báť a že mám veriť svojej intuícii. Vraj ma niekto hľadá a čoskoro pôjdem na ďalekú cestu.“ Livitina tvár sa rozžiarila: „To je neuveriteľné, ty si naozaj videl Eliho a on žije. To je znamenie. Pokračuj, prosím.“

 

To be continued…

 

Zaradené do Nezaradené

Príbeh Lotosového kvetu

Od Lotus Flower - Naposledy upravené: nedeľa, 12 apríl 2015

   -1-

14.50. „Bože, či sa mi nechce ísť tých debilov učiť, ja to tak nenávidím.“ Vždy som sa čudovala mojej staršej kolegyni Majke, že ju učenie bavilo. Čo na tom je? Banda blbov, ktorých vôbec mikrobiológia nezaujíma, je to zbytočná strata času, ktorú by som mohla využiť oveľa produktívnejšie. Napríklad ja neviem, čokoľvek bolo lepšie ako učiť. Viesť cvičenia na Ústave mikrobiológie bolo nutné zlo, ktoré obnášalo doktorandské štúdium. Ono to nebola taká tragédia, ale Mia nebola typ ,ktorý by rád niečo vysvetľoval a rečnil pred publikom. Cítila sa pri tom strašne naho. Dvadsať párov oči sa na ňu upieralo a Mia v nich mohla čítať všeličo, len nie záujem. Najčastejšie to bolo „skonči už“, „choď do piče“, „radšej som sa mal zapísať na niečo iné“. Ako pred každým cvičením jej bolo zle, behala na záchod a snažila sa upraviť svoje neposlušné vlasy. Niežeby jej na niektorom študentovi záležalo, ale predsa. Je v pozícii učiteľky, tak nech aspoň ako-tak vyzerá. Veď ten, ktorému sa má páčiť, je doma.
14.55. „Už by som ich mala ísť vpustiť.“ Mia si obliekla biely plášť a išla vpustiť utorňajšiu skupinu do cvičebne. Minulú hodinu s nimi nemala, lebo bola na porade mimo univerzitu. Síce porada bola mimoriadne nudná a keby tam šiel len Miin školiteľ Emil, nič by sa nestalo. Ale keďže je riešiteľkou projektu musela ísť. „Dobrý deň“, pozdravila študentov a oni sa v malých skupinkách začali trúsiť do vnútra. „Dnes je to moje obľúbené cviko, o tvaroch baktériách a pohybe, snáď to bude aj týchto tĺkov baviť.“ Ako vždy Mia začala cviko prezenciou. „Nech si to aspoň odchodia, aby nemali zápočet zadarmo.“ Blažková, Kováčik, Krúpa, „áno, áno, všetci ste tu“ a končiť mala prezenčka Záhorským, ale Mia videla, že kolega, ktorý za ňu mal cviko z minulého týždňa, tam ešte niekoho dopísal. Keď prečítala jeho meno, zdvihla hlavu, aby si ho spojila s tvárou. Sedel v zadnej lavici a pozeral na ňu pohľadom, ktorý si súkromne nazvala „chvalabohu, že pohľadom sa nedá vyzliekať, v tej sekunde by som bola nahá.“ Aj napriek tomu, že bolo jasné od prvej chvíle, že sa mu Mia páči, jej to bolo jedno. Bola šťastne zadaná s tým najlepším mužom pod slnkom. „Chcete skriptá?“, spýtala sa nového študenta. „Áno“, odpovedal jej s úsmevom. „Aby si sa neposral, frajer.“ A tak sa odšuchtala do kancelárie po učebnicu, nech sa mladý môže učiť. Podala mu ich a odkráčala na svoje miesto. Chcela začať s výkladom, ale v tom sa ´nový´ zdvihol a šiel k jej stolu. „Prosím vás, ja som nastúpil až tento týždeň, mám vám doniesť protokoly z prvého cvičenia?“ „Zas ten úsmev, baví ho to?“ „Nie, nemusíte, ale doplňte si to pre vašu potrebu, môžete mať z neho otázky na záverečnom teste.“ „Ďakujem“ a odišiel na svoje miesto. Mia začala výklad a ako mala vo zvyku, popritom kládla študentom otázky. Dnes to bolo mimoriadne zákerné, „aký je rozdiel medzi pasívnym a aktívnym pohybom?“ Ale nejak to dali dokopy a pustili sa do praktickej časti. Študenti na tomto cviku si mali farbiť preparáty baktérií, takže im Mia ukázala postup a oni to opakovali pri svojich pracovných stoloch. Sadla si na svoje obľúbené miesto na parapetnú dosku a pozerala von oknom. Začínala jeseň, toto obdobie mala Mia najradšej. Jeseň jej pripadala melancholická, ako bola aj ona sama. Všetko je krásne farebné, opadané lístie a jeho teplé odtiene ju zvláštne upokojovali. Cítila sa akosi bezpečne, keď bolo všetko také žlto-oranžovo-bordové. Akoby sa nemohlo nič zlé stať. A samozrejme, najlepšia vec na jeseni je, že vtedy sa Mia dala dokopy s jej milovaným Martinom. Pred mesiacom oslávili trojročné výročie, ktoré dopadlo dosť tragikomicky. Keďže Mia vymyslela posedenie vo vychýrenom podniku na dvaapolročné výročie, oslava tretieho výročia padla na Martinove plecia. V onen dátum ju pozval na večeru do pizzérie, z ktorej si zvykli objednať donášku do domu. Vedel, že ju tým určite poteší. No problém bol v tom, že Martin tam bol naposledy pred piatimi rokmi a Mia vôbec nie. Keď sa dostali električkou do mestskej časti, kde pizzéria mala byť, Martin sa veľmi neistým krokom vydal vľavo. Po pár metroch povedal, že asi mali ísť opačným smerom. No ani tam sa reštaurácia neobjavila. Takto blúdili asi pol hodinu, až kým Mia nezavelila, že ju to nebaví a idú naspäť. V kútiku duše, no dobre v riadnom kútisku, čakala, že Martin aj napriek tomuto fiasku vytiahne z batohu krabičku s prsteňom, ale nestalo sa tak. Toto ju rozosmutnilo ešte viac, než nevydarená večera. Nakoniec si dali koláčik a domácu limonádu v centre mesta. Večer dopadol napokon dobre, ale smútok z Miinho vnútra nechcel odísť.
„Prosím vás, môžete sa prísť pozrieť, neviem, či to mám správne?“ „Áno určite, hneď som u vás.“ A takto Mia kontrolovala až do skončenia hodiny preparáty. Niektoré dopadli lepšie, iné boli katastrofy a nič tam nemali, ale jej to bolo vcelku jedno. „Kto videl všetky preparáty, má poriadok na stole, môže ísť.“ „V preklade: ťahajte už domov, nebudem tu s vami do polnoci.“ Keď odchádzal ´nový´ študent, opäť ju prebodol pohľadom, ktorý hovoril za všetko a odišiel. „O tomto budem musieť poreferovať Karolíne, keď budeme najbližšie skajpovať.“ Mia zatvorila učebňu, prezliekla sa, zapísala sa do knihy príchodov a ponáhľala sa na trolejbus za svojim Martinom.

 

Na druhý deň sa Mia najviac tešila na podvečerné skajpovanie s Karolínou. Karolína bola jej najlepšia kamarátka a zároveň aj sesternica. Miina mama a Karolínin otec boli súrodenci a ich rodiny sa často stretávali. A keďže Mia aj Karolína boli jedináčikovia, prilipli k sebe láskou sestier. Aj napriek štvorročnému rozdielu si vždy rozumeli. Ich priateľstvo sa vyvíjalo od detských lotrovín, cez pubertálne lásky až po starosti a radosti dospelých slečien. Cesty týchto kamarátok sa rozdelili, keď sa Karolína rozhodla ísť študovať medicínu do Anglicka. No aj napriek vzdialenosti ich sesterské puto neochladlo, snažili sa ho udržiavať aspoň cez Facebook a minimálne dvakrát do roka sa stretli aj osobne. Ako vždy, ich rozhovor nemal konca kraja. Keďže Miu neprijali na medicínu, živo sa zaujímala o to, čo Karolína preberá v škole. Chémia, anatómia, Karolína vedela o tom pútavo rozprávať a Mia jej poznatky hltala.

„Ty Zlatko, musím Ti niečo povedať, kým príde Martin. “ začala Mia.
„Nóóóó hovor, som zvedavá“ odpovedala Karolína.
„Mám nového študenta a to by si neverila,…“ spustila Mia o Študentovi asi na desať minút, počas ktorých ju Karolína prerušovala najmä otázkami o Študentovej vizuálnej stránke, ktorá ako Mia musela uznať, vôbec nebola zlá. Tie jeho očiská mal veľmi pekné. Dlhé mihalnice, prenikavý pohľad, ufff, Mia si vedela predstaviť, že na ten kukuč musel zbaliť veľa dievčat. Napokon rozhovor dvoch kamarátok ukončil Martinov príchod. Mia mu nabrala špagety s omáčkou z paradajok a tuniaka a dali sa do debaty, kto mal aký deň. Samozrejme, že mu Mia nepovedala o Študentovi, veď o nič nešlo a zbytočne by Martina podráždila a to s ním mala na večer iné plány. Keď Martin dojedol Mia sa na neho vrhla s vášnivým bozkom, ale ako veľakrát predtým ju po chvíli odtlačil so slovami „ale Mia.“ To u Mii ešte stále vedelo vyvolať zlosť, pretože nechápala, prečo ju odmieta. Nikdy predtým nemali spolu v sexe problém, ale od určitého času Martin na to nemal chuť. Nechápala to, bola veľmi pekná žena, vysoká, ani nie chudá, ani nie tučná, s dlhými hnedými vlasmi a veľkými hnedými očami, ktoré na svet pozerali spoza okuliarov. Nejeden chlap sa za ňou otočil, ale ten, ktorého mala doma bol chladný ako ľadová socha. Aj sa mu vyhrážala, že si nájde milenca a ani to s ním nepohlo. Obaja dobre vedeli, že by to nespravila. Nielen preto, že nemala na také veci žalúdok, ale aj kvôli tomu, že nechcela byť ako jej matka, ktorá Miinho otca neraz podviedla. Ich hádku ukončil Martinov odchod k počítaču a Mia si so slzami v očiach ľahla do postele s knihou.

 

-2-

Dni a týždne Mii utekali veľmi rýchlo. V novembri ju čakali dve konferencie, na ktorých musela mať príspevky, a preto nemala čas sa zaoberať Martinovou nechuťou na ňu. Ak netrávila čas v labáku nad pokusmi, tak písala články. Samozrejme musela stíhať aj učiť, čo najmä v tomto hektickom období považovala za ešte väčšiu stratu času ako obvykle. Na jej počudovanie Študent na hodiny nechodil, Mia si myslela, že to asi vzdal. No veru, nepripadal jej ako študijný typ.

Koncom mesiaca po úspešnom absolvovaní oboch konferencii, Miu zachvátila angína. V období, kedy nebola ešte zima, ale už nebolo teplo, bývala často chorá. Teplota, bolesť hrdla, posteľ a antibiotiká. Martin sa o ňu príkladne staral, chodil na nákupy, varil, nič od nej nechcel, ale Mia cítila, že sa jej city voči nemu menia. Hovorí sa, že po čase láska prestane byť žhavá, že človek nemá neustálu potrebu byť s tým druhým, ale tieto pocity ju prekvapili. Vždy si myslela, že oni s Martinom budú iní. Že sa budú veľmi milovať až do smrti, vychovajú spoločnú dcérku a zomrú spolu v objatí v posteli. No tak asi takéto predstavy sú len v romantických filmoch. Mia z toho bola veľmi nešťastná, lebo jej nemal kto pomôcť. Karolína síce mala priateľa, ale ona s ním bola len pár mesiacov a v takejto situácii ešte nebola. Samotárska Mia v škole veľa kamarátov nemala, kolegyňa Majka bola fajn, ale osobné veci spolu nikdy nepreberali. Ak to chcela riešiť s Martinom, vždy to skončilo hádkou, tak radšej čušala a preberala si svoju situáciu v sama.

Utorok, 14.54. Mia zase šuchtavým neochotným krokom išla vpustiť bandu študentov do cvičebne. Odomkla dvere a pozdravila sa. Ani si nevšimla, koľko ich je na chodbe a hneď si išla vybrať svoje Petriho misky, ktoré chcela vyhodnotiť. Ako bola sklonená pred termoboxom, zrazu pocítila pálenie. Po celom chrbte jej vypukol malý požiar, ktorý jej spaľoval každú bunku pokožky. Bola prekvapená, lebo s touto časťou tela nikdy nemala problém a netušila, čo za tým môže byť. Intuitívne sa otočila smerom k študentom a v tej sekunde jej bolo jasné, z čoho má tie pocity. Nie z čoho, ale skôr z koho. Bol tam. On. Študent. Vo fialovej mikine, ktorá ešte zvýrazňovala jeho oči. Boli hnedozelené a tak neskutočne priezračné, že to Mia ešte nezažila. Zrazu jej neviditeľná ruka stlačila srdce a nevedela sa nadýchnuť. Keď dosiahlo svoju normálnu veľkosť začalo jej ako splašené biť kamsi do rebier nevídanou silnou. „Do riti, čo to s tebou je, Mia?“. Rýchlo vyšla z cvičebne a pozrela si, čo vôbec má učiť, lebo od tej chvíle mala v hlave neskutočne vygumované. Dvakrát sa nadýchla, napila sa vody a s odhodlaním vošla naspäť k študentom. Látku vysvetlila veľmi rýchlo a v rovnakom tempe im vysvetlila aj postup k praktickej časti. Kvôli tomu, aká bola vysratá, postup zle vysvetlila a študentom to nevychádzalo. Jeden po druhom si ju volali na kontrolu k mikroskopom, no nič tam nemali, keďže im zabudla povedať jeden dôležitý krok. Ako inak, onedlho sa ozvalo zo zadnej lavice „prosím Vás.“ Srdce jej začalo biť ako o dušu, prišla k jeho stolu, chvíľu sa pozerala v jeho mikroskope a ako zázrakom mu preparát vyšiel. „Komu nevyšiel preparát, pozrite sa sem. Kto má poriadok, môže ísť.“ A Mia rýchlo odkráčala preč od zdroja jej nových pocitov. Kým si študenti pozerali jediný vydarený preparát, Mia si sadla na svoje miesto na parapetnej doske a zamýšľala sa nad tým, čo sa s ňou deje. Všetky nepríjemné myšlienky zahnala a sústredila sa len na svojho Martina. O malú chvíľu sa študenti začali vytrácať z miestnosti a keď sa postavil aj frajer, pozrel sa na Miu a držal jej pohľad tým svojim. Mia si pripadala roztrasená ako rôsol, on sa na ňu usmial a pozdravil ju „majte sa pekne.“ Mia po poslednom študentovi zamkla dvere a ponáhľala sa domov. Toto nutne potrebuje skonzultovať s Karolínou.

Piatky boli v škole vždy nudné. Práca nebola žiadna, pretože sa neoplatilo zakladať pokusy. Vďakabohu, jej školiteľ Emil bol veľmi dobrý a nenútil ich byť piatky až do tretej, ako v ostatné dni. Mia sa chystala do Ikey. Bolo jej treba kúpiť viacero kuchynských pomôcok k pečeniu. Veď onedlho mali byť Vianoce a ako minulý rok chcela pre Martina napiecť perníky. Preto jej náplňou práce v tento deň bolo pozeranie ikeáckeho katalógu na internete a odpočítavanie času, kým pôjde s Emilom a Majkou na obed ako každý deň. Od utorňajšieho cvika mala veľmi často v hlave Študenta. Zaberal jej príliš veľa miesta a to sa Mii nepáčilo. Napadlo jej, že by si ho mohla pozrieť na Facebooku. Do vyhľadávacieho okienka napísala jeho meno a čakala, kým sa načíta stránka. Jej predpotopnému pracovnému počítaču to trvalo dosť dlho. Napokon sa však ukázali dva výsledky. Na prvom obrázku bol nejaký starší pán, to evidentne nebol jej Študent a na druhom obrázku bol skrčený týpek s činkou. Ťažko povedať, či to bol on, lebo tá fotka bola malá a užívateľ mal nastavené, že ju nejde ne-priateľom zväčšiť. Takže Mia nezistila nič, čo ju trošku sklamalo. No náladu jej vylepšil fakt, že na obed v jedálni bude sviečková, ktorú Mia zbožňuje. K ich obvyklej obednej trojici sa pripojili techničky a pani upratovačka. To znamenalo, že Mia sa nemusela zapájať do debaty a v pokoji sa oddávala myšlienkam na Študenta. „Bol to jeho profil? Nevyzeral na to, že by posilňoval, ale ktovie. Zaujímalo by ma, či má frajerku. No iste, že má, veď je celkom pekný.“ Po výbornom obede sa s fučaním odkotúľala do kancelárie a uvarili si s Majkou kávu. Zapla si Facebook a po krátkom prezeraní stránky si všimla, že naľavo jej svieti, že jej niekto píše, no chatovacie okienko nevyskočilo. Rozklikla správy a videla, že jedna správa svieti nie v záložke od priateľov, ale v záložke iné. Chcela vedieť, kto cudzí jej píše a keď si to pozrela, srdce urobilo salto a začalo jej trieskať do hrude. Jej Študent jej napísal J. To bolo celé, nič viac, nič menej. Mia rozmýšľala, čo s tým. Vedela, že ak mu odpíše, bude z toho problém. Páčila sa mu a ona pár dní mala voči nemu divné pocity. „Z toho nič dobré nevzíde, nepíš mu!“, hovorilo Mii jej vnútro, ale aj napriek tomu mu odpísala ;). „Som zvedavá, čo spraví.“ Odpoveď prišla veľmi rýchlo a stálo v nej: Ak by ste sa chceli stretnúť aj mimo akademickej pôdy, bol by som veľmi rád. Miu tá správa pobavila a rozmýšľala, čo mu na to odpíše. Mimochodom, na tej fotke s činkou to bol on.

Zaradené do Nezaradené

Nočná mora

Od Vladislava Horváthová - Naposledy upravené: nedeľa, 15 február 2015

Kráčala dlhou chladnou chodbou. Všade bolo šero a tma. Ruky mala pred sebou a snažila sa do ničoho nenaraziť. Nevedela, kde je. Chcela sa dostať niekam, kde to poznala. Chcela stretnúť niekoho, koho poznala. Niekoho, kto by ju ochránil. Ochránil? A pred čím? Čo sa stalo? Nič si nepamätala. Vedela len to, že ju neskutočne bolí hlava a že je vydesená na smrť. Z niečoho mala strach. Vedela to. Vedela, že niečoho sa báť má.

Po chvíli zastala. Nevedela kam ide, preto jej pripadalo zbytočné pokračovať. Oprela sa o studenú stenu a zošuchla sa dolu na zem. Schúlila sa do klbka. Sedela v tichosti a bez pohnutia. Stále sa bála. Do očí sa jej tisli slzy. Začala tíško vzlykať. V jej myšlienkach lietali spomienky. Zlé spomienky. Chcela ich dostať z hlavy von, no márne. Vo vnútri kričala. Nemala silu na nič. Ani na život. S týmto všetkým chcela skoncovať už dávno. Nad samovraždou rozmýšľala viac ako jeden raz. Plakala a od vyčerpania  napokon zaspala.

Keď otvorila oči, zvreskla. Pred ňou stála vysoká postava, zahalená do čierneho plášťa, ktorá držala za ruku malé dievčatko. To dievčatko bola ona, keď mala asi päť rokov. No nevedela, čo to má znamenať. A kto je tá vysoká vychudnutá postava? Stále nehybne sedela a pozerala pred seba. Postava držala nôž a prudko bodla dievčatko do srdca, ktoré padlo na zem. Zvreskla a rozplakala sa. Bolo strašné vidieť malé dieťa zomierať. Bolo ťažké vidieť zomierať vôbec niekoho. Niečo si uvedomila. Tá postava bola smrť a malé dievčatko bola skutočne ona. Snažila sa jej niečo naznačiť. To, že keby sa zabije ona, veľa ľudí by to znášalo takto. Chcela jej ukázať, že takto môže dopadnúť aj ona. Postavila sa, vzala dievčatko do náručia a rozbehla sa po chodbe vpred. Stále veľmi plakala, no snažila sa utiecť ďaleko. Niekam, kde by bola pomoc. Bežala, bežala, no nanešťastie sa pred ňou vyskytla veľmi hlboká priepasť. Prepadla sa spolu s dievčatkom. Prudko dopadla na zem.

Uplakaná sa zobudila za slnečného rána vo svojej posteli.

Zaradené do Nezaradené

Nemecko

Od tomi - Naposledy upravené: utorok, 22 október 2013

Mám malinkú izbu
s okienkom na juhu
mám malinkú prosbu
nech ľudia sa milujú.

Žijem v cudzom svete
každý deň je ťažký
s láskou ale viete
zdolať aj najťažšie prekážky.

Každú noc som s vami
a ráno zobúdzam sa spotený
bez žiadnej slávy
v hotelovej posteli.

Tak málo mám lásky
stránim sa hriechu
na tvári pribudli mi vrásky
škoda, že nie od smiechu.

Tak málo mám teba
som v ďalekej cudzine
robiť sa nič nedá
sám som si na vine.

Zaradené do smutné básne