Nádych nosom

Od tribo - Naposledy upravené: streda, 7 september 2016

Krása z duše vyletela,

nad riekou sa povzniesla.

Kričí, no počuť ho niet,

nevadí, ved cíti ho svet.

O to ide, pochopiť,

než iba sa ňou nechať plaviť.

Vidieť? Počuť? Nač?

Eden zažiť v srdci!

Hoc kožou mĺkvo sa zdať,

hlasnú trúbu citu mať!

Kto cíti ten kontrast?

Levanduľa, broskyňa, obilný klas?

Až na tele vidno tras,

a ja to chcem zažiť zas a zas.

Zaradené do Nezaradené

Prológ

Od anarin - Naposledy upravené: streda, 7 september 2016

Román je ešte vo fáze tvorby takže kapitoly budem pridávať postupne a budú v nich neskôr nastávať male zmeny.

*   *   *

Čierna stena vesmíru sa zavlnila a po malej chvíli sa roztrhla. Takmer ihneď sa miesto ustálilo, ale na mieste trhliny bola vesmírna loď. Celá bola bielej farby a mala tvar do písmena A. Jej normálne hladučký povrch bol prerušený dierami po nábojoch a trhlinách po výbuchoch rakiet. Na mnohých miestach unikal vzduch a rozdúchaval plamene, ktoré sa vytvárali na mieste poškodenia.

Na lodi nebolo vidieť žiadnu činnosť okrem mostíku kde sa jej kapitán snažil zachrániť čo sa dalo s lode. Rýchlymi pohybmi rúk sa preklikával cez rôzne menu na jeho veliteľskej konzoly a posielal zostávajúcich služobných robotou, aby opravili čo sa dá. Napriek tomu sa jeho maska odhodlania pomaly s pribúdajúcimi problémami menila na bezmocnosť. Nech robil čokoľvek tak sa problémy hromadili.

„Healim dobre vieš, že ma nedokážeš opraviť. Spravila som sken okolitého vesmíru a jedna s planét je obývaná a jej atmosféra je kompatibilná s tvojou fyziológiou. Jedinou možnosťou ostáva núdzové pristátie. Všetky ostatné možnosti ukazujú nižšie percento úspešnosti.“ Ozval sa hlas z posledných nepoškodených reproduktorov na mostíku.

„Luna musí byť ešte nejaká iná šanca ako núdzové pristanie. Dobre vieš, že to núdzové pristanie neprežiješ.“ Povedal zúfalo Haelim.

„Šanca na tvoje prežitie pri núdzovom pristáti je 31,86% zatiaľ čo ostatné možnosti sú všetky pod hranicou 5%. Moja šance sú ešte nižšie a priorita je ochrana vrchného dôstojníka lode.“ Povedala Luna.

Healim pokrútil hlavou. „Musí byť aj iná možnosť. Čo ak by som vybral tvoj kryštál a pristál s loďou manuálne?“ spýtal sa z nádejou.

„Šanca na prežitie by sa v tom prípade blížili nule.“ Ozvalo sa z reproduktorov. Čokoľvek chcel Haelim povedať bolo prerušené výbuchom v diaľke. „Poškodenie pamäte v časti jadra. 35% pamäti je vyradenej s chodu. Odporúčam okamžité núdzové pristátie.“ Povedala Luna, no jej hlas bol prerušovaný šumom.

Haelim sa naposledy rozhliadol po mostíku a lodi, ktorá mu bola domovom posledných niekoľko rokov a smutne sa usmial. „Vypustí dron s núdzových hlásením o pomoc a začni s núdzovým pristátím na planéte P342EA.“

Chvíľu bolo ticho a potom sa ozvala Luna. „Dron vypustený. Zahajujem núdzové pristátie.“

Healim sa pozrel na planétu, na ktorú sa ide zrútiť. Aj z diaľky bolo vidieť, že väčšinu povrchu tvorila voda. Časť kde sa nachádzala zem bola evidentne osídlená a Haelim mohol len dúfať, že sa k nemu budú správať slušne.

 

Zaradené do Romány, Sci-Fi

Umieram

Od Tally - Naposledy upravené: streda, 7 september 2016

Zobúdzam sa. Pomaly otváram oči, svetlo nado mnou mi znemožňuje niečo vidieť. Cítim chlad ako mi prechádza celým telom. Pomaly sa dvíham, rukami si prehrabávam vrecká. Nachádzam kľúče a jednu cigaretu. Snažím sa nájsť zapaľovač. Našťastie som ho našla, pripaľujem si cigaretu. Vydychujem dym, cítim ako sa chvejem. Snažím sa zorientovať, kde to vlastne som. Vidím len dlhú cestu pred sebou, ktorá je osvetlená pouličnými lampami. Na konci cesty vidím ako jedna bliká do rytmu hudby, ktorá sa z diaľky ozýva. Snažím sa ísť za hudbou, moje nohy sú ťažké a ledva ich dokážem dvíhať. Hneď ako sa moja noha odlepí od zeme pocítim bolesť. Ako keby mi niekto bodal nožom do nohy. Snažím sa prísť nato čo sa to deje. Nachádzam krv na mojej topánke. Vtedy si uvedomím že potrebujem pomoc. Niečo sa mi stalo. Lovím v pamäti a hľadám nejakú spomienku, ktorá mi objasní čo sa to vlastne deje. Nedokážem si na nič spomenúť. Kráčam ďalej, každým krokom je bolesť silnejšia. Blíži sa ku mne nejaké svetlo. Hádžem cigaretu na zem. Zisťujem že to svetlo, ktoré vidím sú predné svetla auta, v hlave mi beží že ho musím zastaviť. Z auta vystupuje muž, vraví že mi pomôže. Sedím na prednom sedadle a rozmýšľam čo tu vlastne robím. Auto zastavuje pred budovou, ktorá pripomína nemocnicu, vystupujem a hneď sa ma žena v bielom pýta čo sa mi stalo. Nedokážem jej odpovedať. Neviem vydať ani hlások, ako keby mi niekto držal nôž pri krku a vravel že nemôžem rozprávať. Tento pocit ma zabíja. Pocit že som bezmocná a neviem čo sa so mnou deje. Pomaly kráčame k vysokej budove s francúzskymi oknami. Zrazu mi to nepripadá ako nemocnica. Vnútri je ticho, žena ma usádza na vozík a dáva mi niečo piť. Chutí to ako voda so soľou. Strácam vedomie, iba v diaľke počujem ako niekto vraví že mi bude lepšie. Keď znova otváram oči, vidím vedľa seba sedieť mladé dievča. Vyzerá smutne, po tvári jej stekajú slzy. Pýtam sa jej čo sa deje, ona vraví že sme mŕtve. Nechápavo na ňu hľadím. Obzriem sa okolo seba, sme v miestnosti plnej svetla, s bielou dlážkou a dvoma stoličkami, nič iné v miestnosti nie je. Znova sa jej pýtam že kde sme. Ona iba dvihne hlavu a povie „dnes umrieme!“ Otvoria sa dvere a dnu vojde muž v plášti, zdvihne ma zo stoličky a niekde ma vo svojom náruči nesie. Položí ma na stôl, pri ktorom stojí skupinka ľudí. Vraví im že patrím medzi dobrovoľných darcov orgánov. Snažím sa niečo povedať, otváram ústa, snažím sa vydať aspoň hlások, nedokážem ani to. Som veľmi slabá. Vtedy mi to všetko dochádza, bola som unesená. Ako sa stadiaľ dostanem? Čo budem robiť? Čo sa vlastne stalo? Pomaly sa mi začínajú vynárať spomienky. V klube kde som noc predtým popíjala s kamarátmi ma oslovil jeden neznámi muž. Dala som si s ním drink, cítila som sa po ňom nevoľno. Chcela som ísť domov no on ma nechcel pustiť. Potom som sa už prebrala v tej ulici. A teraz som tu. Vidím ako muž v bielom plášti ma v ruke skalpel. Cítim ako mi nim reže moje brucho. Po boku mi steká krv, pomaly strácam vedomie. Umieram. ..

Zaradené do Nezaradené

Epidémia

Od Alexej Morič - Naposledy upravené: utorok, 12 január 2016

Epidémia Nemŕtvych

Apokalypsa

 

 

Z lesa sa ženie hluk chrčanie tých netvorov.

Lámanie konárov pod zhnitými nohami.

 

 

 

Všetko to začalo keď som mal šestnásť rokov. Bol som doma so svojou matkou Andreou ,keď sme zrazu počuli sirénu. Utekali sme sa pozrieť čo sa deje. Vtedy som po prvý krát videl tu nechutnú obludu, z filmov som poznal že je to ZOMBIE. Zhnite mäso na celom tele, roztrhané šaty, krv na ústach. Čiastočne som vedel že je to náš sused Albert Hensson, nosil loveckú čiapku s nakresleným jeleňom. Čiapka bola celá od krvi… vidno že sa nažral… z úst mu kvapkala krv.

Mama na mňa kričala aby som sa išiel schovať do pivnice, stihol som schmatnúť rádio aby sme mohli počúvať priebeh tejto EPIDÉMIE, a nájsť nejaký AZYL.

Otec, kým ešte žil prestavoval pivnicu na bunker, ale zomrel skôr než to dokončil. Na stenách boli zavesené dve mačety a na stole položený revolver zo šiestimi nábojmi. Zaklapol som dvere od pivnice a sadol som si k mame zapol som rádio a tam Jack Stamphson hovoril ,,žiadny AZYL nie je, opakujem žiadny AZYL nie je. Kto môže nech zoberie zbrane a pomôže nám ich zabíjať. Zabije ich iba silná rana do hlavy, presnejšie do mozgu“ to sa opakovalo asi desať krát a potom to iba chrčalo. Chcel som zobrať mačetu a isť von pomáhať ľuďom ale moja mama Andrea ma zastavila povedala ,, Až zajtra“ tak som ostal.

Nastal večer moja mama mala na sebe čierne tričko s nápisom ,,Sme tu, a zároveň tam“ nikdy som to nechápal… k tomu mala čierne rifle. S čiernymi vlasmi ju v tme skoro nebolo vidno. Ja som mal na sebe biele tričko s logom modrého koňa, k tomu biele rifle z škvrnou od kečupu.

Otec zomrel v nemocnici na rakovinu pľúc, vtedy som mal asi osem rokov.

Keď ešte žil stále ma volal Sherlock (volám sa Alexej), to asi preto lebo som v televízii stále pozeral detektívky.

Zaspal som veľmi rýchlo aj s tým pocitom že rozrazia dvere a nakazia nás a my sa premeníme.

Z rádia sa ozvala hudba nevedel som prečo ju stále púšťajú aj v tejto situácii.

Hrali koledy… v LETE ????

Zaspal som.

 

 

1

Začiatok Konca

Vstal som o štvrtej ráno mama spala s revolverom pri kolenách.

Nechápal som prečo ho mala ona, keď nedokázala zabiť ani muchu.

Zobral som si jednu mačetu a vybehol som nájsť v chladničke nejaké jedlo. Videl som že vchodové dvere boli rozkopnuté ale v dome nebol nikto. Pozrel som sa cez okno, tam ležali mŕtvoly. Nie tých netvorov ale ľudské mŕtvoly, armáda asi strieľala ľudí do hlavy aby tých netvorov bolo čo najmenej. Bol tam iba jeden nemŕtvy. Nevidel ma, bol otočený k domu Hersovcov. Rozbehol som sa k nemu a zozadu som mu do hlavy zarazil mačetu. Človek by sa z toho povracal, ale ja nie nechápal som prečo. Prehľadal som ho, mal pri sebe jednu tyčinku Mars. A peňaženku, boli tam štyri doláre a kreditná karta na meno Alfréd Thomson. Bol to otec mojej spolužiačky Márie Thomsonovej. Jej otec vlastnil kvetinárstvo s názvom ,,Kvet na Kvete“, jej otec ma nemal rád.

Vrátil som sa do domu prišiel som k chladničke. Samozrejme bola prázdna. ,,Niekto ju vykradol“ pomyslel som si a potom som silno zahrešil.

Išiel som k susedovi Henssonovy ten mal vždy tajné zásoby.

V dome bolo ticho, nikde ani známka po násilnom vniknutí.

Otvoril som stôl a tam boli zásoby tyčiniek Mars a plno fliaš čistej vody, bola tam aj kniha. Na obale písalo ,,STO DALMANTIVCOV“ zobral som si ju na zapálenie ohňa. Bol tam aj zapaľovač.

Začul som výstrel z nášho domu. Bežal som tam s rukami plnými rukami zásob. Došiel som do pivnice, veci čo som držal v rukách som okamžite pustil.

Mama. MOJA MAMA! ,,Nie… to nie! Čo si to urobila“.

Moja mama Andrea sa strelila do hlavy revolverom. Kľakol som si k nej a začal som plakať. Pomyslel som si ,,Ona? čo nedokáže zabiť ani poondiatu muchu?“.

Vstal som, prešiel som do svojej izby, vzal som tašku a vyprázdnil som ju a išiel som naspäť do pivnice. Zbalil som všetky veci čo mi pred tým spadli. Na stene bol opasok s držiakmi na dve mačety. Nasadil som si ho a odložil ostatné mačety. Z rúk mojej mŕtvej mami som vzal krvavý revolver. Už tam bolo iba päť nábojov. Vzal som tašku a vyšiel z pivnice prehľadal som celý dom. Našiel som batérie do rádia ktoré som si večer schoval do vrecka. Nejaké semienka paradajok. Tri nože, pôvodne ich bolo osem. Vošiel som do svojej izby a prezliekol som sa, Tričko aj tepláky som mal od krvi. Obliekol som si čierne tepláky a čierne tričko aby na nich bolo menej vidno krv. Vyšiel som na záhradu a do igelitových tašiek som strčil paradajky a jahody. Vyšiel som na cestu žil som v meste Okey žilo tu asi šesťsto obyvateľov. pár kilometrov odtiaľto bolo mesto Darseen Hills. Mali sme auto, ale keďže som nevedel šoférovať išiel som do Darseenu pešo. Vedel som že po ceste je pár osamotených domov kde by som mohol prespať.

 

 

2

Po ceste som nestretol ani jedného nemŕtveho iba pár psov. Keď som sa na nich pozeral povedal som si ,,Keď mi raz dojde jedlo… budem musieť zjesť aj vás“.

Sto metrov od prvého domu som uvidel dvoch nemŕtvych. Jeden so otočil a išiel ku mne. Zabil som ho ranou do hlavy takou silnou až nešlo vytiahnuť mačetu.

Nakoniec sa mi to podarilo. Ten druhý ležal na zemi a snažil sa ma chytiť. Ležal tam bez nôh, mal ich odrezané. Videl som ich pri ceste pred domom ležali tam iba tak. Prišiel som k prvému a prehliadal som ho mal pri sebe náboj. Jeden jediný náboj. Nemal pri sebe ani revolver ani inú zbraň. Proste iba náboj. Prišiel som k druhému a jednou ranou som mu zarazil mačetu do hlavy. Za sebou som počul divné chrčanie. Bol tam vojak, bez rúk. Podľa rozkladu už bol dlhšie premenený. Nechal som ho tak vzal som si ten náboj a zastrčil som si ho do revolvera. Pred tým než som odišiel z domu som si ho utrel od maminej krvi.

Vzal som si mačetu a išiel som k domu. Zastal som pri mŕtvych nohách a pozrel som sa na dom. Bol to dvoj poschodový rodinný dom. Už rok tu nikto nežije. Po brutálnej smrti Alexa a Márie Malejeových tu nikto nechcel žiť. Vošiel som dnu. Všetko tu bolo také iste ako keď tu bol prvý krát na návšteve keď sa nasťahovali. Zomreli 24.8.2008 . Prehľadal som všetky skrine a zásuvky. Aj keď som niečo našiel tak to bolo po záruke. Bola tu ešte nejaká voda ktorá bola pitná. Vyšiel som po schodoch na hornú časť domu. Tam bola uzamknutá miestnosť. Vedel som že tam ich zavraždil. Vydal som sa teda k spálni bolo tam veľa kvetov pozrel som sa z okna až som skoro spadol. Na ich záhrade bol pretrhnutý plot na záhrade bolo asi desať nemŕtvych, vedel som že to nezvládnem. bežal som dole a zabarikádoval som všetky dvere. Zložil som si tašku v spálni a ľahol som si. Dlho som síce neležal lebo od cesty z Okey som nič nejedol. Po ceste som našiel chlieb a nejakú konzervu. Na nálepke písalo ,,Fresh Fish“ z názvu som odvodil že to bude ryba.

Po slabej večeri som si ľahol. Ležal som asi päť minút a potom som si spomenul že môžem zapnúť rádio a počúvať nejaké novinky. Bolo tam počuť žensky hlas ktorý hovoril ,, 16:42 to je čas kedy sa to všetko POSRALO“ a potom zase hrali koledy.

Zaspal som.

 

 

3

Druhý deň Konca

Vstal som a počul som nejaké búchanie. Pozrel som sa z okna a tam desať nemŕtvych búchalo do steny pod oknom. ,,Ako zistili že som tu?“

Otočil som sa a pozrel na rádio, písalo tam ,,Volume – Max“ a pod tým ,,Vybitá Batéria“ . Keď som spal tak som dal hlas naplno a tí vonku to počuli…

,,Dúfam že nie sú nejaký vpredu“ pozrel som sa von z druhého okna nikto tam nebol.

Otvoril som tašku vybral som tyčinku Mars a vodu. Po slabých raňajkách som vyrazil. Na ceste pred domom neboli tie nohy čo včera. Do Darseenu ostávali iba dve kilometre.

Prešiel som kilometer a pol stal som pred ďalším domom. Po ceste som natrafil na 7 nemŕtvych mali pri sebe nejaké energetické tyčinky a žuvačky. Našiel som aj vojenský nôž. Zastal som pred domom. Keď som letmým okom nahliadol do okna. bolo tam dvanásť nemŕtvych, snažili sa rozbiť okno. To samozrejme pod veľkým tlakom pomaly praskalo. PRASK! Zrazu rozbili okno, ja som skočil do náručia jedného nemŕtveho. Stihol som sa od neho odraziť a bežal som do Darseenu, vedel som že ma pár mŕtvych prenasleduje ale neotočil som sa. Po dvesto metroch som sa otočil, nikde nebol nikto, asi dvesto metrov odo mňa som videl prvý dom. Pozrel som na hodinky ktoré ležali na zemi bolo tam 23:21 hodín. Bol som veľmi unavený po tom náročnom behu. Nasadil som si hodinky na pravú ruku aby som ju mal ťažšiu pri zabíjaní. Pokračoval som.

23:57 Som pri prvom dome. Bol to obchod. Zaklopal som na okno mačetou. Keď je nejaký nemŕtvy dnu, narazí do okna. Počkal som minútu. Z druhej strany ulice sa ozvalo chrčanie, bol tam jeden bez nôh. Nechal som ho tak. Vošiel som do obchodu nikde nikto. Boli tu iba nejaké fľaše vody. Bola tu aj pripínacia taška na náradie veľká asi ako tá čo som mal na chrbte. Presunul som nejaké veci z tašky do pripínacej tašky. Vzadu v obchode bol regál plný kníh, a malý kôš. Strčil som tam pár kníh a zapálil som ich. Z obchodu som si zobral pár konzerv a chlieb. Konečne som sa najedol do sita.

,,SAKRA!“ zabudol som na to že ich hluk, svetlo a hlavne čerstvé mäso prilákajú. Začali rozbíjať okno bolo ich asi dvadsať. Vzal som tašky z prednej časti obchodu a zavrel som sa do zadnej. Dvere som zabarikádoval. Bol tam našťastie aj zadný východ keby boli stále za dverami.

Pre strašné búchanie na dvere, stenu a chrčanie netvorov som nemohol zaspať.

Utíšilo sa to okolo 4:27 asi ich niečo rozrušilo. Podľa zvuku tu ostal iba jeden ale ten nič nerobil, bolo počuť iba kroky.

Vymenil som batérie v rádiu a zapol som ho. Samozrejme som hlas znížil.

Bol tam zas hlas tej ženy. Podľa hlasu som jej tipoval tak dvadsaťtri rokov.

Vypol som rádio. Zaspal som.

 

4

Tretí deň Konca

Keďže som dneska zaspal asi o 4:35 tak som vstal o 12:06 z vedľajšej miestnosti nebolo nič počuť. Odpratal som veľký regál odo dverí. otvoril som dvere a zistil som že aj tie zásoby vody čo tu boli niekto vzal. Našťastie som si vzal tie konzervy čo tam boli. Vonku bola mŕtvola. Bol to človek. Bol nakazený.

,,Musím ukončiť jeho život“. Zrazu sa mu pohla ruka. Začal vstávať hľadel na mňa s krvavými očami. Blížil sa ku mne, zdalo sa mi ako keby som ochrnul. Nemohol som sa ani pohnúť, nechápal som prečo. Videl som nejaký tieň tesne za nim. Niečo naňho skočilo. Niekto mu zozadu rozdrvil hlavu páčidlom.

,,Zdravím ťa ja som John“

,,Zdravím ja som Alexej“

,,Koľko si už zabil nemŕtvych?“

,,Asi dvadsať, prečo?“

,,A ľudí?“

,,Ani jedného“

,,Dobre. Iba sa uisťujem že či dokážeš zabiť a či nie si nejaký maniak.“

„Máš tu nejakú skrýšu? “

„Nie pred nedávnom som sem prišiel. Prešiel som tu par domov ale nikde žiadne zásoby. Máš nejaké jedlo?“

,,Pár tyčiniek Mars. Na“

Išli sme prezrieť ďalšie domy ktoré John nestihol pozrieť. Na dverách boli nálepky s menami. Asi ich sem dávali vojaci. Vstúpili sme do dverí paní Alexandrie Mormonskej. Niečo mi hovorilo že jej manžel bol vojak. To asi tie fotky na ktorých bol. Ja som prezeral skrine a John Chladničky. V celom dome boli asi štyri. Ja som nenašiel cigarety a niekoľko zapaľovačov. K tomu pár balíkov žuvačiek.

,,Koľko máš rokov?“ opýtal som sa Johna.

,,Dvadsaťsedem“

,,Vieš šoférovať?“

,,Áno“

V chladničke John našiel nejaký šalát. Najedli sme sa. Vybral som rádio, a zapol som ho. Teraz nebolo počuť žensky hlas ale mužský hlas.

Rozhodli sme sa že zoberieme auto a pôjdeme až do Hasten Hills bolo to veľké mesto. Tam sa usadíme a budeme hľadať ďalších ľudí. Odtiaľto to bolo sedem hodín pešo a tri až štyri autom. Po ceste sú ešte nejaké mestá. V jednom z nich prespíme a naberieme zásoby. Vyrazili sme.

Počas hľadania auta som zabil nemŕtveho policajta. Mal pri sebe plný revolver. A červený vreckový nožík.

5

Na ceste sa váľalo lístie, papiere, mobily čo pri panike ľudia púšťali z rúk.

Kým John hľadal auto ja som z tých mobilov vyberal batérie. Popri tom na mňa vyskočili asi traja čo si ma najprv nevšimli. Vďaka Bohu že nemali nohy inak by ma dostali.

,,Dávaj si pozor! Aj ja som skoro takto zomrel!“ Zakričal na mňa John.

Začal som im rad radom prevrtávať hlavy. Aj keď už boli mŕtvy.

Našiel som nejaké energetické tyčinky a pár balíkov s gumenými hadmi.

John na mňa zakričal že našiel jedno odomknuté s plnou nádržou.

Po hodine sme došli do mesta Hreven. No nedalo sa to nazvať mestom, boli to iba ruiny mesta. Mesto bolo zničené v nejakej vojne.

Stmievalo sa. Bol tu jeden dom ktorý bol jak tak obývateľný.

Išli sme tam prespať. John zaparkoval v podzemnej garáži. Bol tam jeden nemŕtvy. Dom bol rozdelený na tri izby v prvej izbe bola spálňa s troma posteľami. V druhej izbe bola kuchyňa. Tretia izba bola zavalená, nebolo vidieť čo tam bolo.

Boli sme sa porozhliadnuť po ruinách. Našli sme iba nejaké kosti. Ľudské kosti.

Pod ruinami domu v ktorom dneska prespíme sme našli nejaké náboje.

Zmestili sa aj do môjho revolvera. Boli trochu pochrúmane ale strieľať budú.

,,Choď prehľadať auto, či tam niesu lekárničky alebo zbrane“ Zakričal na mňa John.

Bolo to staršie červené Volvo. Otvoril som kufor. Bola tam lekárnička, otvoril som ju a tam bol Glock s plným zásobníkom. Vedľa zbrane bol Aspirín a asi päť obväzov. Vzal som lekárničku a otvoril som zadné dvere. Bol tam mobil. Samsung. Vybral som z neho batériu.

Stál som stále pri aute, zrazu som začul chrčanie dvoch alebo troch nemŕtvych.

Crčanie išlo z malého lesa. Vynorili sa stade dvaja vojaci. Už z diaľky som videl že to sú vojaci. Nemali ruky ani spodne čeľuste. Pomalým krokom som išiel k ním. Vytiahol som mačetu. Dvoma silnými ranami som im rozdrvil hlavy.

Prehľadal som ich. Na krku mali známky. Prehľadal som prvého, Alessandro Daeevej pri sebe mal prázdny Glock. Rúčka bola od krvi.

Druhy mal zo známky iba časť, písalo sa na nej iba Marcus. On pri sebe mal iba nôž. Vrátil som sa do skrýše. V spálni bol kozub. John tam pálil knihu ktorú som mal v taške. Niekde našiel suché drevo.

,,Bolo niečo v aute?“ Opýtal sa ma John.

,,Lekárnička, v nej Glock k tomu aspirín a pár obväzov“ Odpovedal som mu.

,,Z lesa prišli dvaja nemŕtvy, mali pri sebe nôž a prázdny Glock“.

Otvoril som pracovnú tašku a vybral som z nej dve konzervy a niekoľko balíčkov žuvačiek.

Jednu konzervu a tri balíčky žuvačiek som dal Johnovy.

Zapol som rádio. Tento krát bolo počuť iba chrčanie. Ani na jednej stanici nič.

6

Keďže na našej dočasnej skrýši neboli dvere tak sme sa striedali. Prvý hliadkoval John.

Zaspal som.

 

Štvrtý deň Konca

John ma zobudil aby sme sa vystriedali. Bolo 2:24 hodín ráno. Podal mi batérku ktorú mal v taške.

,,Nejaké problémy?“

,,Dvaja nemŕtvy, asi ich prilákal dym“

Ľahol si na miesto kde som pred tým ležal ja. Zaspal takmer okamžite.

Videl som na chodbe tie dve ,,už“ mŕtvoly.

[3:15]—Začul som z kuchyne nejaký hluk a chrčanie. Keďže som už bol na pol cesty v spánku nevšímal som si to.

[3:35]—Už ma to prestávalo baviť. Vstal zo stoličky, zobral som si mačetu zo stolíka a išiel som do kuchyne. Boli tam dvaja nemŕtvy. Mali reťaze na nohách. Či ich mali aj na rukách to som nevidel. Videl som že niečo žrali. Bol to človek. Prvému nemŕtvemu som odrezal hlavu, odletela k spadnutej chladničke. Druhý sa na mňa vrhol. Zarazil som mu mačetu do brucha. Snažil som sa ho odraziť. Nedarilo sa mi to. PRASK! Niekto mu prerazil hlavu guľkou. Odhodil som ho a otočil som sa za seba. Stál tam John s rozkročenými nohami a v ruke mal revolver ktorým sa zabila moja mama. ,,Uff, ďík“. PRASK! Tento krát strelil do pokúsaného čo ležal na zemi. ,,Poď odtiahneme ich von“ povedal mi John.

Keď sme všetkých odvliekli von zasvietil som smerom kde bolo auto. Za autom asi dvadsať metrov bol les. Vychádzali z neho asi traja nemŕtvy. Všimli si ma.

Išli sme naspäť. S Johnom sme zdvihli chladničku a dali ju do dverí. V chladničke boli dve háky, tak sme chladničku zahákli o dvere a dali sme na nu prázdne plechovky. Vrátili sme sa do spálne, John si zase ľahol. ja som si sadol na stoličku a oprel som sa. Vzal som handru a utrel som si tvár od krvi, potom som utrel aj mačetu.

[6:27]—Zobudil som Johna. Povedal som mu že už vyrazíme. Vzal som si svoju tašku, potom tú pracovnú. Nasadil som si opasok s mačetami. John už bol dávno zbalený a kričal na mňa aby som mu išiel pomôcť odstrčiť chladničku.

Nasadli sme a vyrazili sme do Hasten Hills. Z tade to boli už iba tri hodiny.

————————————————————————————————-

 

,,Do čerta! Pokazil sa nám motor“ Povedal mi naštvato John.

Išli sme od ruín asi hodinu a pol. Po ceste pred nami by malo byť dedinka. Poznal som ju ale nikdy som nevedel ako sa ta dedinka volá.

,,Musíme ísť pešo“

Asi desať metrov od auta išla armáda nemŕtvych.

 

7

Pozrel som sa na nich, uvedomil som si že musíme bežať. Bolo ich tam aspoň päťdesiat. Podľa mňa to boli ľudia ktorý sa skrývali pred tými ZOMBIE.

Boli od nás iba päť metrov. Otočili sme sa a obidvaja sme zahrešili. Pred nami bola kolóna nemŕtvych. Prišli z lesa. Rýchlo som mu podal Glock. Rozutekali sme sa do oboch strán lesa. Mojim smerom bola väznica. Aspoň niečo čo z nej ostalo. Bol som štyristo metrov od väznice. PRASK! PRASK! PRASK!

,,ALEXEJ!!! ALEXEJ!!! Bež!!!“

Otočil som sa a videl som Johna s krvavou rukou.

,,Pokúšali ťa“

,,Tu máš moju tašku bež do tej budovy, budem sa snažiť ich zadržať“

Neváhal som a schmatol som jeho tašku.

Niečo sa vo mne pohlo, zrazu som sa zastavil. V hlave mi hučalo na prasknutie. Počul som iba PRASK! PRASK! PRASK! Potom som počul ako im John láme lebky nožom.

Z lesa sa ženie hluk chrčanie tých netvorov.

Lámanie konárov pod zhnitými nohami.

Niečo ma zvalilo na zem. Cítil som veľkú bolesť na hrudníku. Pozrel som sa či tam niečo nemám. Nemal som to robiť. Jeden z tých nemŕtvych otváral môj hrudný kôš.

Vzal som vreckový nôž a jednou silnou ranou som mu ho zarazil do hlavy.

Vedel som že nemá zmysel stávať. V takomto stave by som neprežil. Vzal som revolver a zastrelil som Johna. Jednou ranou do hlavy.

Ku mne pristúpilo asi päť nemŕtvych. Chcel som sa streliť do hlavy ale pritlačili mi ruku. Vedel som že je koniec.

Meter od nemŕtveho ktorý mi žral nohu stál muž. Muž so samopalom.

,,Zastreľ ma“ Zašepkal som

PRASK!

KONIEC

8

Zaradené do Nezaradené

Kniha svetla

Od Ivett - Naposledy upravené: štvrtok, 30 apríl 2015

1. kapitola – Legenda

Pred mnohými stáročiami obývali náš svet podivné sily, ktorých pôvod ostane pre ľudí navždy tajomstvom. Tieto mocnosti medzi sebou od počiatku viedli nekonečný boj a sily Svetla dokázali po celé roky udržať na Zemi mier. Ten však netrval večne, pretože v kráľovstve elfov mali nastať obrovské udalosti, ktoré navždy zmenili chod dejín. Na zemi v tom čase existovali 4 veľké kráľovstvá. V prvom kráľovstve žili ľudia. Boli veľmi spätí s prírodou a žili vo veľkých bútľavých stromoch. Mestá si stavali vždy pri riekach a živili sa lesnými plodmi a ďalšími darmi zeme. Nikto nepociťoval nedostatok.

V susednom kráľovstve žili s ľuďmi spriatelené bytosti Naugurovia. Boli to napoly ľudia a napoly kone. Tieto bytosti boli veľmi mierumilovné a múdre, žili v harmónii s prírodou a chránili ju. V treťom kráľovstve žili zvieratá, ktoré obývali severné lesy. Na zemi existovalo mnoho úžasných bytostí. Zvieratá v tej dobe ešte rozprávali, až do čias kým ich neumlčala ľudská krutosť, no o tom už hovorí iná legenda. Veľkým pomocníkom ľudí bolo hovoriace vtáctvo. Vtáky vedeli upozorniť ľudí na blížiace sa nebezpečenstvo, zmenu počasia i prenášať správy na veľké vzdialenosti. Boli to múdre bytosti a ľudia im v tom čase dokázali načúvať. Ryby pomáhali ľuďom rozoznať, ktorá voda je pitná a ktorá nie, pretože niektoré z prameňov zakliala čarodejnica Lucifa, aby začarovala svoje obete a potom jej museli slúžiť. Medvede naučili ľudí ako získavať prírodný všeliek med a ako si uschovať zásoby na dlhú zimu. Boli ľuďom dobrí spoločníci a navyše mali veľký zmysel pre humor, čím nepohrdne žiadny človek. Každé zo zvierat malo pre ľudí obrovskú hodnotu a múdry človek sa od zvierat dokázal učiť. Ľudia v tých časoch milovali zvieratá, chránili ich a navzájom si pomáhali.

Všetkým kráľovstvám múdro vládol kráľ a najvyšší strážca Knihy svetla Gideon, syn prvého kráľa a veľkého bojovníka svetla Aramisa, ktorý založil jednotlivé kráľovstvá a chránil autonómiu každého z nich. Veril, že kráľovstvá môžu prosperovať len ak budú slobodné a ich obyvatelia budú žiť vo vzájomnej úcte a láske. V poslednom kráľovstve žili elfovia, nositelia svetla.  Mali vysoké postavenie a ľudia si ich vážili. Patrili k najvyšším svetelným bytostiam a ich životným cieľom bolo ochrániť to najcennejšie – Knihu svetla. Každý deň sa schádzali v chrámoch aby vzdali úctu Najvyššiemu svetlu a poďakovali za všetky dary prírody. Na kráľovskom tróne sedel Eli a vládol veľmi múdro. Vyznačoval sa bystrým umom a veľkým srdcom, ktoré mal otvorené pre každého, kto potreboval radu múdreho starca či povzbudenie v ťažkej chvíli. Krajina prosperovala a elfovia si nažívali v pokoji, nesmiernej harmónii a láske ku všetkému živému i neživému. Eli bol z rodu smrteľných elfov a  keď sa na trón po jeho smrti dostal chamtivý  netvor Araxin, všetko sa zmenilo.

 

2. kapitola – Počiatok konca

Araxin nebol pravým potomkom Eliho. Pred mnohými rokmi mal Eli milovanú ženu Samaru, no tá umrela na ťažkú nemoc, ktorú nik nevedel vyliečiť. Eli bol jej smrťou veľmi ranený a nemal žiadnych potomkov. Cítil sa opustený a preveľmi sa strachoval o to, kto bude ďalším nasledovníkom trónu. Po boku inej ženy už žiť nedokázal. V tejto ťažkej chvíli k nemu prišla čarodejnica Lucifa, ktorá ho opantala sladkými rečami, sľúbila, že mu privedie nasledovníka trónu, ktorý ho bude hoden a zmení chod dejín. Nevedno prečo sa Eli nechal opantať touto zlou bytosťou, asi to bolo pre jeho obrovské srdce, ktoré milovalo všetko a nedokázalo nenávidieť a tak napokon súhlasil. Lucifa mu o pár dní priviedla dieťa. Tento mladý život elfovia z akýchsi nepochopiteľných príčin zavrhli a nechali v temnej jaskyni, nech nikdy neuzrie svetlo. Tu ho našla Lucifa a osvojila si ho. Vedela, že príde čas, kedy dieťa splní svoju úlohu. Lucifa vyrozprávala celý pribeh Elimu a on sa nad dieťaťom zľutoval. Dal mu meno Araxin a staral sa o neho ako o vlastného syna. Mal veľké plány o tom ako ho vychová aby bol čestný a dobrý, hoden vládnuť i strážiť posvätné písmo. No ako Araxin rástol Eli videl, že nie je dobrý, kde mohol len ubližoval a menil sa i navonok. Starcovo srdce pukalo od žiaľu. Araxin nevyzeral ako ostatní nositelia svetla, jeho pleť stmavla a z očí mu sršali plamene. Až teraz si Eli uvedomil akú veľkú chybu urobil, keď uveril Lucife. Araxin bol veľmi sebecký a cítil sa vždy nadradený nad ostatné bytosti, chcel vládnuť sám nad všetkými kráľovstvami a zmocniť sa nadvlády nad každou bytosťou na zemi. Eli napokon umrel od žiaľu, lebo túto skazu nedokázal zvrátiť a jeho srdce už bolo slabé od nesmiernej bolesti. Araxin sa zmocnil trónu a pridala sa k nemu početná časť elfov. Ostatní elfovia museli utiecť  do posvätných lesov aby sa zachránili pred zlosynom Araxinom.

Správa o smrti Eliho a aj ostatné správy o udalostiach z kráľovstva elfov sa doniesli aj ku Gideonovi. Gideon bol oveľa starší i mocnejší než Araxin a ako najvyšší strážca posvätnej Knihy svetla vyzval netvora na súboj.  Bojoval s  Araxinom tri dni v ťažkom boji a obaja upadli do temnoty. Podľa legendy bol Araxin temná bytosť, ktorú splodilo samotné zlo. Gideon pomocou posvätných kúziel zbavil na chvíľu Araxina temnej podoby a tak sa mu podarilo netvora premôcť a získať Knihu svetla do svojich rúk. Gideon bohužiaľ prišiel v boji o svoju nesmrteľnosť. Nikto zo živých totiž nemôže vstúpiť do temnoty a vrátiť sa ako predtým. Nasledovníci Araxina sa preľakli Gideonovej moci a bola vytvorená dohoda o zachovaní mieru, ktorú sa zaviazali dodržiavať obe strany.

Po celé stáročia žili ľudia i temní potomkovia Araxina vedľa seba v pokoji a blahobyte. Obchodovali medzi sebou a tak obe kráľovstvá prosperovali. Gideon bol však čoraz slabší, stále mal svoju kúzelnú moc no cítil, že sa blíži jeho koniec. Ak by umrel a nenašiel nového strážcu posvätnej knihy, ochranný kruh by bol narušený a nebolo by viac mieru na zemi. Proroctvá hovorili, že nastanú tieto časy a hovorili i o príchode nového strážcu. Gideon bol vybraný Radou starších aby našiel vyvoleného a zastavil zlého Araxina. Gideon sa vybral na dlhú púť osamote. Prikázal siedmym mágom, nižšie postaveným strážcom Knihy, aby chránili ľudské kráľovstvo, kým sa nevráti aj s novým panovníkom, ktorý ho bude schopný nahradiť. Vedel, že keď ho uvidí, spozná ho. Strážcovia majú dar preniknúť do duše a odhaliť i tie najtemnejšie zákutia mysle zlých bytostí. Len oni vedia čítať v Knihe svetla, pretože je písaná svetelným písmom, ktoré je ľudským okom neviditeľné. Preto majú veľkú moc a rovnováha môže byť zachovaná. Aj elfovia vedia Knihu čítať, preto sa za žiadnych okolností nesmie Kniha ocitnúť v rukách Araxina.

Po odchode Gideona nastali nepokoje. Araxin ihneď využil Gideonovu neprítomnosť, pretože po jeho odchode už mu nikto nemohol zabrániť v plnení si jeho zvráteného cieľa. Zlo nikdy nespí a jeho chamtivosť sa nedá zmerať. Araxinove vojská plienili ľudské obydlia, kradli vzácne magické kovy a rozsievali len smrť a skazu. Siedmi mágovia sa snažili chrániť ľudí, no Araxinova armáda bola každým dňom väčšia a silnejšia. Ľudské kráľovstvo nebolo pripravené na vojnu, ešte nikdy sa s takou hrozbou nestretlo. Araxin bol po boji s Gideonom veľmi zmenený. Ba čo je horšie, stal sa z neho ešte väčší netvor ako predtým. Zdalo sa, že už úplne zabudol na láskavého Eliho i jeho výchovu  a vymizli aj posledné známky podobnosti so sveteľnou bytosťou akou Araxin mohol byť. So svojím vojskom obsadil už polovicu kráľovstva ľudí a stále postupoval vpred. Svetelným mágom sa podarilo načas vytvoriť ochranný kruh pomocou kúziel z posvätnej knihy a zachrániť zvyšnú polovicu kráľovstva, no nevedia ako dlho ešte dokážu vzdorovať armáde Araxina. Mágovia žiadali o pomoc Naugurov. Boli to nesmierne múdre a mierumilovné no i  opatrné bytosti. Naugurovia sa odmietli zapojiť do vojny a opustili ľudí. Kde nieto súdržnosti, niet sily a tak Naugurovia dopustili aby Araxin ďalej drancoval a pustošil ľudské kráľovstvo. Zajal mnoho ľudí, ktorí sa od tej chvíle stali otrokmi zatratených elfov. Nastalo obdobie, ktoré v dejinách ľudstva navždy ostane obdobím temna.

 

3. kapitola – Gideonova púť

Gideon vedel, že jeho ľud trpí, no mal dôležitú úlohu, ktorú nemohol splniť nik iný. Urobil rozhodnutie, dôsledkom ktorého Araxin zajal polovicu kráľovstva. Všetko kvôli proroctvu a vidine nového nasledovníka trónu i najvyššieho strážcu Knihy svetla. Putoval dňom i nocou, prenasledovali ho prízraky a mučivé myšlienky, no jeho pozornosť bola sústredená na cieľ cesty. Gideon bol vnímavý muž a počas cesty sledoval množstvo znamení, ktoré ho viedli správnou cestou. Raz v podobe kolibríka, inokedy v podobe hviezdy na nebi, či kamienka na chodníku. Počul v hlave jasný hlas, ktorý mu hovoril: ,,Gideon nevzdávaj sa, pokračuj, tvoj ľud ťa ešte potrebuje.“. Gideon putoval už niekoľko dní a bol vysilený a veľmi smädný. Cestou natrafil na prameň, ale nevedel, či z neho môže piť. Zdal sa mu akýsi zvláštny, preto sa opýtal ryby, ktorá v prameni plávala, či tento prameň nezakliala Lucifa. Ryba neodpovedala, čo zvyčajne znamenalo, že prameň je bezpečný. Ryby totiž hovoria veľmi málo a tak prehovorili len ak bol ohrozený život. Lucifa však rybu zakliala aby onemela a nemohla ochrániť Gideona pred pitím z prameňa. Gideon cítil, že niečo s prameňom nie je v poriadku. Už na pohľad pôsobil nezvyčajne, no myslel si, že sa mu to len zdá, lebo je príliš vyčerpaný a už dlho nič nepil ani nejedol. Gideon vytiahol z batoha krčah, načrel doň vody z prameňa a priložil ho k ústam, v tom ryba vyskočila z prameňa takou silou, že Gideonovi vypadol krčah z rúk a tak sa nenapil. V poslednej chvíli ho ryba predsa len  ochránila pred zlou čarodejnicou. Gideon pochopil, že zdanie bolo pravdivé a prameň bol zakliaty, rovnako ako ryba, čo v ňom plávala. Na oplátku za záchranu života odklial rybu pomocou svetelných písiem. Prameň však ostal skazený a nedalo sa z neho piť. Gideon musel pokračovať ďalej v ceste, no tentokrát ho ryba doviedla k zdravému prameňu. Na chvíľu sa zložil na čistinke, cez ktorú prameň pretekal, napil sa dosýta a načerpal novej sily. Nazbieral aj pár lesných plodov a zjedol kus nekvaseného chleba, čo mal v batohu. V tom k nemu pristúpila divoká mačka. ,,Sledujem ťa Gideon, potomok Aramisa,“, prehovorila. Gideon sa preľakol, nechápal, čo mu chce mačka povedať a prečo ho sleduje. Mačka opäť prehovorila: ,,Gideon, pozri sa lepšie, čo vidíš?“. Gideon sa zahľadel na divokú mačku a jej tvár sa mu zrazu zdala akási povedomá. Vtom si uvedomil, že pred sebou vidí Eliho v tejto čudnej podobe, avšak nechápal ako je to možné. Gideon bol veľmi zmätený: ,,Si to ty Eli alebo ma klamú moje zmysly?“. Mačka mlčky kývla hlavou na znak súhlasu. ,,Zjavím sa vždy keď ma budeš potrebovať, lebo tvoja úloha je priveľká. Viem, že máš čoraz menej síl, preto ti budem oporou Gideon. Vidím, že sa veľmi namáhaš, aby si zachránil svoj ľud i mojich potomkov, verných elfov. Prišiel som ti povedať, že viem kde sa nachádza tvoj vyvolený.“ Gideon sa potešil, že vidí starého priateľa a že nebude na tejto ťažkej ceste sám. Uvedomil si však, že Eli doplatil na svoju dôverčivosť. Umrel od žiaľu pod ťažobou bremena, ktoré mu naložila Lucifa v podobe prekliateho Araxina. Gideona sa zmocnili obavy, že sa Eli nechá znovu nachytať a oboch ich privedie do záhuby. Eli videl, čo prebieha v Gideonovej mysli a tak prehovoril: Gideon, viem, čo ťa trápi. Odpusť dôverčivému starcovi. Tvrdo som za chyby zaplatil, ale poučil som sa. Tentokrát budem múdrejší a nezabúdaj, že som tu len ako tvoj radca a priateľ. Môj čas už vypršal, ale ty si nádej štyroch kráľovstiev, ktorá stále žije. A ty nám dovedieš na trón vyvoleného.“ Gideon pocítil úľavu a tešil sa z prítomnosti Eliho. Rozhodol sa, že mu bude dôverovať, znamenia mu ukážu cestu a dobré bytosti mu pomôžu všade tam, kde to bude potrebovať, ako ho už predtým ochránila ryba pred skazeným prameňom. Gideon spolu s Elim v podobe divej mačky sa spolu vybrali na cestu, putovali celú noc, až do brieždenia a došli k jaskyni Poznania. ,, Tu ťa opustím Gideon, do jaskyne poznania smú len živí, ale pamätaj, že dobro si vždy nájde cestu môj drahý priateľ. Nezabúdaj na to.“, dodal Eli a odišiel.

 

4. kapitola – Obyvatelia lesa

Kedysi posvätné pútnické miesto Greenwald, navštevované počas sviatočného dňa odpočinku, dnes útočisko pre vystrašených ľudí a elfov, ktorí utiekli pred Araxinovou krutovládou. Len tento prastarý les im mohol poskytnúť útočisko, ktoré tak potrebovali. Greenwald sa vyznačuje nielen svojou krásou ale i tým, že sa tu môže neskúsený návštevník ľahko stratiť. Práve kvôli bludiskovému charakteru lesa tu našli noví obyvatelia takú dômyselnú skrýšu. Temní elfovia na posvätné miesto nesmú, pretože les je pod ochranným zaklínadlom Knihy svetla a temnota sem nedovidí. Už niekoľko dní sa tu ukrývajú desiatky ľudí i elfov a pripravujú sa na najhoršie. Boja sa, že temnota nakoniec prelomí prastaré zaklínadlo a zlo bude opäť silnejšie.

Medzi zachránené ľudské rodiny patrila aj rodina rezbára Gabriela. Jemu, jeho manželke Berenike a synovi Urielovi sa uprostred noci podarilo utiecť z horiaceho príbytku, ktorý im podpálili Araxinovi vojaci. Ich útek by sa nebol podaril nebyť pohotových Naugurov, ktorí sa síce nezapojili priamo do vojny s Araxinom, ale rozhodli sa vystrašeným ľuďom pomôcť. Keď videli utečencov, pustili ich cez územie svojho kráľovstva a dovolili im bezpečne prejsť do Greenwaldu, aj keď tým ohrozili bezpečnosť kráľovstva. Naugurovia napokon dokázali, že sú stále na strane Svetla a osud ľudí ani svetelných elfov im nie je ľahostajní.

Gabrielova rodina tak pomocou Naugurov ostala nažive. Usadili sa vo veľkom dube uprostred lesa, kde sa cítili v bezpečí. Pomaly sa začalo stmievať a Gabriel založil neďaleko pred dubom oheň, aby rodina ostala v teple. Mali vo zvyku vždy pred spaním si ešte posadať k ohňu, rozprávať sa a vzdávať vďaku za dary prírody. Uriel bol však tento večer veľmi mĺkvy a v očiach sa mu zrkadlil hnev aj strach zároveň. ,,Synak, netráp sa, Svetlo nás neopustí, je v nás.“, prehovoril k Urielovi otec, ale on neodpovedal a ešte väčšmi sa zamračil. Po chvíli sa ozval: ,,Ty tomu nerozumieš otec, mohol som tomu zabrániť.“ Gabriel sa ho snažil upokojiť: ,, Synček necíť sa vinný, nikto z nás to nemohol tušiť, po celé roky sme tu všetci žili v mieri a so vzájomnou úctou.“  Uriel to už neuniesol a so slzami v očiach kričal na otca: ,, Vedel, som, že sa to stane a nič som neurobil!“ Gabriel bol zmätený a nechápal, čo sa mu snaží jeho syn povedať. ,,Mal som sen. Opakoval sa mi každý deň ten istý sen už dva týždne, nerozumel som, ale teraz to všetko chápem.“, kričal na otca vydesený Uriel. Gabriel mu stále celkom nerozumel: ,,Upokoj sa synak, čo presne si v tom sne videl?“ Urielov výraz tváre sa úplne zmenil, celý zbledol a prehovoril: ,, Videl som veľa smrti a krviprelievania, videl som temnotu ako prichádza a pohlcuje všetko svetlo. Potom som videl postavu elfa, bol celý čierny a z očí mu šľahali plamene, pustošil naše kráľovstvo, presne ako sa to stalo v ten osudný deň. Mal som niečo urobiť, mal som to všetkým povedať.“, zúfalo kričal chlapec. Otec mu nato odpovedal: ,,Ak je pravda, čo hovoríš synak, obávam sa, že by ti aj tak nikto neuveril. Dnes už len málo ľudí verí snom. Netráp sa prosím, stalo sa, čo sa stať malo, proroctvá už dávno predpovedali obdobie temna, avšak nikto tomu nevenoval väčšiu pozornosť.“ Vtom vyšla z príbytku Berenika, pretože počula synov krik. Uriel pošepkal otcovi nech nič matke nehovorí a všetci napokon pokojne zaspali, dokonca aj Uriel. Udalosti uplynulých dní ho preveľmi vyčerpali.

Okolo lesa sa celú noc striedali elfské stráže aby v prípade hroziaceho nebezpečenstva stihli upozorniť ostatných. Prvú stráž si zobral udatný elf Eutamirin. Bol to syn Samárie, sestry zosnulého Eliho. Tento elf sa odmietol Araxinovi podriadiť. Spojil sa aj s ostatnými elfmi, ktorí sa rovnako Araxina nebáli a rozhodli sa pomôcť ľuďom, pretože aj oni prišli kvôli Araxinovi o svoj domov a slobodu. Od tejto chvíle sa museli skrývať a báli sa, čo prinesie nový deň.

Jednou z hlavných charakteristík elfov je to, že radi spievajú. Spevom vyjadrujú svoju radosť, hnev či smútok a v situáciách ako bola práve táto si spievali, lebo mali strach. Strach z toho, že zlo, ktoré tak nenápadne vzklíčilo v podobe Araxina, sa stále množí, plodí ďalšie zlo a nie je nik kto by túto skazu mohol zastaviť. A tak spievali z plných pľúc, spievali tak, ako by to malo byť už naposledy. Nikdy predtým nemuseli čeliť takejto hrozbe, pretože sa mohli spoľahnúť na Gideona a siedmych strážcov Knihy svetla. No On zmizol a strážcovia sa boja vyjsť z ochrannej zóny. ,, Čo budeme robiť? Kto nás zachráni? Dokedy sa tu máme skrývať ako nejaké krysy?“, zasypávali Eutamirina otázkami jeho nasledovníci. Chvíľku sa odmlčal a napokon prehovoril: ,,Bratia, buďte rozvážni, vždy je tu nádej a nik nepozná význam udalostí, ktoré nás postretli. No všetko má svoj dôvod, ktorý sa dozvieme, keď nastane pravý čas. Musíme byť odvážni a trpezliví. Chcete sa azda vzdať? Ak sa obávate toho, že Araxin by mohol svojou krutosťou zmeniť chod sveta, tak máte pravdu. Áno, Araxin by reálne mohol získať nadvládu nad našimi kráľovstvami, ba dokonca naveky zotročiť naše duše. Ale bratia, stane sa tak, len pokiaľ mu to dovolíme. Nie sme predsa národ zbabelcov. Ľudia nám veria, nemajú sa na koho obrátiť a my ich nesklameme. Verím, že sa naplnia proroctvá a Gideon nájde svojho vyvoleného, dovtedy musíme vytrvať bratia a pokiaľ to bude potrebné, budeme aj bojovať. Bojovať za mier, za ľudí, za naše duše a v neposlednom rade za nášho jediného kráľa Eliho!“ ,,Za Eliho!“, kričal dav. Eutamirin začal spievať hrdinskú pieseň v starom elfskom jazyku a ostatní sa k nemu pridali. V tom k nim pribehol vydesený Uriel. ,,Musím s vami hovoriť.“, vykríkol mladík a pokračoval. ,,Stalo sa mi niečo, čo si neviem vysvetliť, musíte ma vypočuť. Videl som vášho kráľa Eliho, no nebol to on, vlastne to bola divá mačka.“ Elfovia sa začudovali a pomysleli si o ňom, že sa azda pomiatol. Eutarimin chlapca uistil, že to bol len sen a poslal ho naspäť k rodine. No bola medzi nimi i elfka Livita, ktorú chlapcova reč skutočne znepokojila. Livita nebola obyčajná elfka, bola výnimočne vnímavá a z nejakého dôvodu cítila, že chlapec hovorí pravdu a tak sa rozhodla zistiť, čo sa deje. ,,Hej, počkaj“, zvolala, „hovor, mňa to zaujíma, čo presne si videl?“ Uriel sa otočil a pred ním stálo to najkrajšie stvorenie aké kedy jeho oči uzreli. ,,Ja, ja som len, ja neviem, bola tam mačka.“, zajakal sa Uriel. Krásna elfka mala schopnosť dostať sa do mysle živých bytostí a tým ovplyvniť ich konanie. ,,Len hovor, ja ti verím, naozaj ma zaujíma, čo si videl.“, povedala elfka pokojne a zadívala sa Urielovi hlboko do očí. Mladík sa zrazu upokojil a prehovoril: ,, Videl som Eliho, prišiel do našeho príbytku v podobe divej mačky, povedal, že sa nemám báť a že mám veriť svojej intuícii. Vraj ma niekto hľadá a čoskoro pôjdem na ďalekú cestu.“ Livitina tvár sa rozžiarila: „To je neuveriteľné, ty si naozaj videl Eliho a on žije. To je znamenie. Pokračuj, prosím.“

 

To be continued…

 

Zaradené do Nezaradené