Pridať do mojej osobnej knihyPrečítal si ten oznam hádam desaťkrát. Ani ho to moc neprekvapilo. Vlastne jeho už nemohlo prekvapiť nič. Pozrel na titulnú stranu. Bolo 22. marca a jemu ostávali do vykonania rozsudku smrti už len tri dni. V novinách stálo:
V PRIEBEHU MESIACA APRÍL PREDÁME PEKNÚ A VEĽKÚ VILU NA POPLAR STREET.
Jeho vilu. Telefónne číslo pod inzerátom bolo do vily. Takže tam býva. Sviňa. Pekne si to vyrátala. Popravu mu súd určil na 25. marca, nejaký ten týždeň bude trvať dedičské konanie, takže dom bude môcť predať asi tak v polovici apríla. Že vraj peknú a veľkú vilu. Joan bola veľmi prefíkaná žena, ale keby ste ju postavili pred nejaký predmet (napríklad dom) a chceli by ste od nej, aby ho opísala, povedala by len, že je pekný a veľký. A možno ešte, že je biely. Inak nič. No na druhej strane bola zase majstrom v klamaní. Nevedel síce, či aj táto vlastnosť je darom od Boha, ale s istotou mohol povedať, že v živote nestretol ženu, ktorá by dokázala tak presvedčivo a chladnokrvne klamať ako ona. Nehľadiac na to, že ten koho klamala, bol on. Nemal o tom ani potuchy.
Dočítal rubriku inzeráty a odložil noviny. Nikdy sa nezaujímal o inzeráty, ale vo väzení išiel čas strašne pomaly a preto čítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Každé ráno mu doniesli po raňajkách ranné vydania niekoľkých novín a zopár časopisov. Mohol síce čítať knihy z väzenskej knižnice, ale knihám sa nevenoval ani predtým, tak nechápal, prečo by ich mal začať čítať teraz. Jedna z príčin, prečo sa čas plazil ako vyprahnutá karavána v púšti, bolo rozhodnutie súdu prideliť mu samostatnú celu. Okrem dozorcov sa nemal s kým porozprávať.
Vychádzky na dvor mal zakázané, takže s ostatnými väzňami sa neschádzal. Súd rozhodol o týchto opatreniach aj kvôli obrovskému tlaku médií a verejnosti. Už od začiatku procesu nikto nepochyboval o konečnom verdikte poroty, ktorý, ako všetci očkakávali, znel: Trest smrti. Do popravy na elektrickom kresle mu ostávali už len tri dni. A najhoršie na tom bolo, že je nevinný.
Vytlačiť/PDF/E-mail
