Dedinčania s nadšením privítali správu o tom, že pastierik sa im podujal pomôcť. Väčšina z nich boli chovatelia dobytka a krajčíri, neznámeho zvieraťa sa báli. Ich dedina bola v okolí preslávená veľkými stádami oviec či kráv a ich šaty si objednávali princezné a urodzené panie dokonca až zo susedných kráľovstiev. Akoby to aj ten zver vycítil, mäsa koľko si len jeho žalúdok zapýtal a krajčírov s ihlami sa veru báť nemusel.
Pastierik ešte ani len prstom nepohol a už sa mu niektorí dedinčania nevedeli naďakovať. No našli sa aj takí, čo na pochybách boli, veď mládenec ani len meč nemal, ako sa on chce tej šelme rovnať?
„Prezraď nám,“ povedal richtár, „ako nás chceš zbaviť tej potvory? S holými rukami si prišiel, iba tak, na koni! Vari ukrývaš zázračný tarský meč v kešeni, s ktorým je každý bojovník neporaziteľný?“
Pastierik poznal príbehy o tarskom meči. Sedem dní a nocí tarskí majstri meč kuli z tej najtvrdšej ocele, rukoväť diamantmi vyložili a keď bol hotový, dobrá tarská víla Aradina, ochrankyňa mesta Tarsk, vdýchla do meča odvahu, silu a neporazitelnosť. Meč tieto vlastnosti na jeho majiteľa prenášal a dlhé generácie ochraňoval mesto a zabezpečoval mier. Až raz ho jeden z tarských kráľov za vidinou moci a bohatstva použil na dobytie vyspelého, ale mierumilovného susedného kráľovstva a prelial krv nevinných ľudí. Víla, ktorá dala meču jeho moc, následne prekliala celé mesto Tarsk. Onedlho nato bol meč ukradnutý, mesto začalo upadať a dnes po ňom niet ani len kameň na kameni. Z času na čas, keď svet zažije veľké bitky, alebo hrdinské skutky, tieto sa zvyknú spájať s tarským mečom. Kde však naozaj meč je a či naozaj existuje, to nevie nik. Pastierik múdro odpovedal:
„Niekedy je lesť silnejšia, ako meč. Dajte mi, richtár, čas do rána a ja vám poviem, ako vás zbavím trápenia, verte mi.“
V noci nemohol dlho zaspať. Hoc richtárovi sľúbil pomoc, sám ešte nevedel, čo sa tu dá robiť. A dá sa vôbec niečo? Sú to len pastieri ako on. A krajčíri. Hm, krajčíri… Vtom pastierik dostal nápad a konečne zaspal.
Na druhý deň sa pobral za cechmajstrom krajčírov a hovorí:
„Potrebujem obrovské vrece, z tej najtvrdšej vrecoviny, také čo by udržalo aj rozzúreného býka. Na dne musí byť malá diera, ktorou sa iba prst prepchá a samotné vrece musí mať okolo otvoru povrázok, aby sa dalo rýchlo stiahnuť a zviazať. Viete mi také zrobiť?“
„Čoby nie,“ chválil sa cechmajster, „my sme tu zatiaľ všetko ušili, čo si páni zmysleli, vyhovieme aj tebe!“ A hneď sa rozbehol za krajčírmi.
Tri dni sa trápili, šidlá a ihly lámali. Vrecovina hrubá ako palec, dvaja potom s vrecom prišli za pastierikom, čo bolo také ťažké.
„Výborne,“ zaradoval sa pastierik, „teraz to odneste za rieku pod les, kde sa ten zver skrýva.“ A sám sa rozbehol dopredu. Krajčíri si vymenili bojazlivé pohľady, ale nakoniec ho nasledovali. Za riekou pastierik roztiahol vrece tak, že vyzeralo ako obrovský had a nasmeroval jeho otvor smerom k lesu. Vysoké mu bolo až po pás. Krajčírom prikázal, nech idú za chovateľmi dobytka a nech mu polovicu mladej kravky donesú. Keď sa tak stalo, položil všetko to mäso pred roztvorené vrece. Krajčírov poslal naspať do dediny a sám sa vyšplhal na neďalekú bútľavú vŕbu, kde sa pohodlne rozložil v jej korune.
Čochvíľa sa zvečerilo. Pastierikovi začali v bruchu muzikanti vyhrávať a aj ho do spania bralo. Začal byť na pochybách či sa to zverisko vôbec ukáže, keď v tom čosi zašuchotalo v neďalekom kroví a vzápätí sa z neho majestátne vynorila šelma, akú on v živote veru nevidel. Presne ako krčmár opisoval, veľká žltá potvora s čiernymi pruhmi po tele. A tie svietiace oči v tme! Pastierikovi prebehol mráz po chrbte a vzápätí stuhla krv v žilách, keď si zver potichu ale zhlboka zavrčal a pobral sa smerom k vrecu, kde zacítil čerstvé kravské mäso. Chvíľu prestupoval z nohy na nohu, obchádzal celé to čudo dookola, nakoniec pristúpil bližšie a pustil sa s vervou do nachystanej hostiny. Pastierik neveril vlastným očiam, tá beštia trhala kusy mäsa ako papier, kosti len tak chrupčali a behom chvíľe zmizla polovica kravy v jeho žalúdku. Zver potom obišiel vrece, napil sa z rieky a pobral sa naspať do lesa.
„Mňa z tejto vŕby za tmy veru dole nikto nedostane,“ pomyslel si pastierik a v strachu vyčkal do rána, kým nezačalo svitať. Zliezol zo stromu dole a neprestal utekať, kým nebol naspäť v dedine.
Toto sa opakovalo päť dní po sebe. Zver sa naučil, že nemusí viac loviť a čerstvá večera ho čaká každý deň pod lesom na brehu rieky. Dedinčania však začali byť nespokojní. Zabíjali jednu kravku za druhou pre pastierika a načo? Aby kŕmil tú potvoru? To ju rovno mohli nechať, nech si sama príde po žrádlo a nie jej mäso ešte za rieku nosiť! Richtár si dal zavolať pastierika a hovorí:
„Chválim tvoju odvahu a tiež si cením tvoju ochotu nám pomôcť. Ale už pridlho kŕmiš toho zvera, ľudia hovoria že sa s ohňom zahrávaš a ešte väčšiu galibu na nás uvalíš.“
„Počujte,“ prehovoril pastierik ku všetkým, „ešte jednu noc vydržte, poslednú polovicu kravy mi dajte a ja vám sľubujem, že vám zajtra pripravím dôvod na oslavu, akú ste tu ešte nemali.“
„Bodaj by bolo ako hovoríš,“ povzdychol si richtár, „dnes málokto oka asi v noci zažmúri, prezraď, čo chystáš s tým vrecom?“
„Iba toľko vám richtár poviem,“ reagoval pastierik, „tak, ako sa každý tvor dokáže cez žalúdok posilniť, tak ho ten žalúdok môže aj zabiť. A tak, ako ovca nemá rozum, tak ho nemôže mať ani tento podivný tvor.“
