Pridať do mojej osobnej knihySlnko bolo unavené a bez nálady. Ako každé ráno, vstalo a vydalo sa na svoju dennú púť. Slnko musí byť unavené, pretože putuje po oblohe celý deň, ale toto slnko bolo navyše ešte aj bez nálady, pretože načúvalo ľuďom. A to bola najväčšia chyba, akej sa slnká môžu dopustiť. Lenže, ak slnko začne ľuďom načúvať, už s tým nevie prestať. A citlivé slnká to môžu veľmi zle znášať, pretože celý deň nepočujú nič iné na svoju adresu ako len: Ach to hlúpe slnko, prečo tak pečie? Musím polievať záhradu 3 krát denne!!! Aj naše slnko včera počulo túto vetu, dnes bolo smutné a preto sálalo menej žiari, ako zvyčajne. V tom začulo ľudské hlasy. Natiahlo krk (áno, aj slnká majú krky) smerom k Zemi a započúvalo sa: Prekliate slnko! Takéto ochladenie! A uprostred leta!
Slnko bolo zmätené. Rýchlo začalo posielať k Zemi viac lúčov. No netrvalo dlho a zo Zeme bolo počuť ďalšie hlasy: Mňa z toho slnka porazí!!! Dnes to opať vyzerá na horúčavu ako včera! Nemôže aspoň jeden deň pršať?! A vtedy slnko stratilo trpezlivosť. Urazené a zahanbené zároveň, rozhodlo sa, že si pôjde hľadať novú planétu, najlepšie takú, kde nežijú večne nespokojní ľudia. K večeru si slnko zbalilo pár obľúbených oblakov, objalo sa s mesiacom, zamávalo hviezdam a vydalo sa na cestu za lepšou planétou, ako bola táto.
Ráno sa ľudia zobudili. No miesto svitania bola vonku stále tma. Kedy vyjde slnko? Všetci sa pýtali to isté. Nik netušil, že slnko blúdi vesmírom, samé, so svojim žiaľom a hľadá si novú planétu. Tak zavládla na Zemi večná tma a s ňou prišla aj neznesiteľná zima. Ľudom zamrzla celá úroda a aj všetka voda, nemali čo jesť ani piť a tí, čo nakoniec neumreli od hladu a smädu, zamrzli od obrovskej zimy. Takto ľudská nespokojnosť zabila všetko živé a zo Zeme sa stala len ďalšia chladná planéta, pohupujúca sa v nekonečnom vesmíre.
Vytlačiť/PDF/E-mail
