Láska a hrobár

Nové ráno svitá
cítim sa ako stratený pešiak na šachovnici
láska od žiaľu na smrť spitá
nehybne leží na stole v márnici.

Starý a špinavý hrobár
do tvrdej zeme hĺbi jamu
trochu som sa ho bál
kým vysvetlil som mu, že ľudia klamú.

Že láska neumiera
len potrebuje čas
že zbytočná je v zemi diera
že žije v každom z nás.

Zaplakal hrobár nad svojim činom
prosil o odpustenie Boha
ja som stál a plakal pri ňom
dnes láska umrieť mohla…

Vytlačiť/PDF/E-mail