Pridať do mojej osobnej knihyAteista sa prechádzal lesom a obdivoval, čo všetko matka príroda dokázala stvoriť.
Obrovské storočné stromy majestátne sa týčiace do výšin! Priezračné dravé rieky! Nádherné zvieratá! – rozmýšľal v duchu.
Ako tak kráčal popri rieke, v kroví za chrbtom počul šušťanie. Otočil sa a čo nevidí! Obrovský medveď grizly, rozbiehajúci sa priamo na neho! Ateista sa rozbehol tiež, ako len vládal. Otočil sa, medveď bol k nemu o čosi bližšie. Pridal a utekal naozaj o život, jačiac od strachu. Znova sa obzrel ponad plece, grizly bol k nemu ešte bližšie! Srdce mu bilo šialenou rýchlosťou, ako sa snažil bežať čo najrýchlejšie. V tom sa potkol, urobil kotrmelec a ostal ležať rozpľasnutý no holej zemi. Chcel sa pozbierať, ale to už bol medveď priamo nad ním a s načahujúcou sa labou s dlhými pazúrmi chystal sa zasadiť ateistovi smrteľný úder.
V tom momente ateista zavzlykal:
Ach Pane Bože, nieee…
Čas sa zastavil. Medveď zamrzol. Les stíchol. Dokonca aj rieka prestala tiecť.
Lúč svetla osvietil ateistu a z neba sa ozval hlas:
Celé tie roky popieraš moju existenciu, dokonca poúčaš iných, že ja neexistujem. Stvorenie sveta pripisuješ akejsi vesmírnej nehode. A teraz ma zrazu v tejto chvíli prosíš o pomoc? Mám ťa teda rátať za veriaceho?
Ateista, hľadajúc východisko zo zlej situácie sa pozrel priamo do svetla a hovorí:
Bol by som hypokrat, keby som ťa žiadal aby si zrazu so mnou zaobchádzal ako s pravým kresťanom. Ale mohol by si prosím ťa spraviť kresťana z medveďa?
Veľmi dobre. – povedal Boh – Nech sa stane.
Svetlo z oblohy zmizlo, Rieka opäť začala tiecť a zvuky lesa sa znova rozozvučali.
A medveď stiahol naspäť už hrozivo natiahnutú labu sponad ateistu. Spojil obe laby spolu, kľukol si vedľa, sklonil hlavu a povedal:
Ó Pane, ďakujem ti, že si ma požehnal týmto jedlom…
Vytlačiť/PDF/E-mail