Ktosi klope na dvere
to sused sa mi vyreve
že má doma zlatú rybu
ale má to jednu chybu.
Nepláva a nežerie
nehýbe sa, neserie.
Iba stále na dne leží
a on nevie, o čo beží.
Tak som išiel pozrieť k nemu
na rybku peknú, zlatú, nemú.
Akvárium odkryje a ukáže do kúta
ja sa smejem HA HA HA, veď je rybka zdochnutá.
Patríme k sebe
ako šíp a luk
ty ku mne, ja k tebe
vezmime lásku do našich rúk.
Objímme ju, zohrejme
pokropme slzami
sám tomu stále neverím, zrejme
toľké štastie len zdá sa mi.
Milujem Ťa, lebo si taká aká si
jednoduchá a zložitá
plná tej zvláštnej krásy
plná života.
Prezradím Ti tajomstvo čo viem iba ja
prečo sa tráva rosí a nie je suchá
budeme to vedieť len my dvaja
pod šepnem Ti to do ucha.
Rosa je posol
čo čaká, kým slnko na paru ju premení
poslíček, čo vždy zvesti niesol
iba tie, v dobrom znamení.
Cítiš pod bosými nohami tú orosenú trávu?
To tráva od štastia plakala
a jej slzy v nebi rozšíria dobrú správu
že láska dve ďalšie srdcia zaliala.
A tak zem nebu napovie
to, čo nebo nevidí, keď sa mračí
o našej láske už dávno vie
a veľmi sa mu to páči.
Večer mládenec hral
na gitare pre devu
že miloval
bolo cítiť zo spevu.
Ja som stál v okne
očami spásal iskriacu oblohu
deva sa k mládencovi pomkne
z dákeho dôvodu.
Počujem gitaru
počujem hlas
i ja mám dosť starú
v nej veľa smutných krás.
Obrazce stratené.
oživila gitara
čo visí na stene
presne, tá stará.
A tak moja gitara
prerušila mládenca
sladký hlas z nektára
nespieval do konca.
Hrám v okne
na staručkej gitare
okoloidúci sa potkne
keď zdola pozerá mi do tváre.
Mládenec s devou
tam dolu v besiedke
načúvajú nemo
mojej hranej poviedke.
Od gitary zaprášené prsty
brnkali smutné melódie
spieval som, jak rozišli sa cesty
a teraz každá inou stranou ide.
Spieval som o nádhernej láske
ktorú čakal smutný koniec
a tam dolu v besiedke
plakala deva i mládenec.
Plakali ešte dlho po tom
čo posledné tóny odvial vietor
chceli zrazu vedieť kto som
ja vravím, že sám neviem to…
Horí hora, horí les
išla hasiť celá ves.
Deti, mladí ba aj starí
dokonca aj zaostalí.
Horu teda zachránili
stálo ich to veľa sily.
Pointa je ale v tom,
že začal horieť starý dom
a kým im ďakovala lesníčka
zhorela im vesnička.
Raz, keď napísal som ďalšiu báseň
pýtali sa ma, prečo píšem iba smutné
že chýba tomu radosť, vášeň…
Ako keď struny chýbajú lutne.
Že prečo nepíšem o šťastí
a o krásnom živote, čo žijeme
plnom nádherných slastí
čo na dušu pôsobia príjemne.
Rukou som hrabol do vlasov
podoprel bradu
zastretým hlasom
povedal pravdu.
Že život vystrieda smrť
a šťastie je len zdanie v nešťastí
z rieky do mora vzalo plť
kto mi zaručí, že sa nestratí?
Kde mám istotu
že keď dám lásku, tak ju aj dostanem?
V stredu budem ľúbiť a v sobotu
sám ostanem.
Nemám žiadne ideály
a neverím v bohov
ľudia sa mi za to smiali
tvrdili, že nejdem s dobou.
Ísť? Ale kam?
Kde hľadať lásku a šťastie?
A tak len utekám
a smútok možno v strach prerastie.
