Vonku leje
ja stojím v okne
dobre sa mi smeje
viem, že každý zmokne.
Možno som sa nemal chechtať
a možno som mal zmeniť okno
nevedel som ale prestať
v tom, štastie sa mi potklo.
Pred dažďom nik neutiekol
na čom som sa veľmi bavil
mňa ale blesk do tla spiekol
čo som komu spravil?
Videl som anjela
nahnevaný kričal na mňa zhora
že bude nedeľa
a musím do kostola.
Ja som zamietavo krútil hlavou
že nie som predurčený
a anjel na zem spadol
keď polámal si krídla v rozčúlení.
Srdce mi puká
vidím mŕtveho anjela na zemi
trasie sa ruka
skúšam a pulz neni.
Dvihol som nevládne telo
bolo ľahké ako vánok
možno samo nechcelo
a predsa odišlo na večný spánok.
Vykopal som malú jamu
pod najväčším stromom v lese
môj krížik pre šťastie do hrobu dám mu
a zaspievam pieseň.
Spievam nad čerstvým hrobom
cítim sa hrozne podlý
ľútosť sa vo mne mieša so zlobou
že neviem sa modliť.
Tak pochoval som anjela
iba tak, prosto
keď nadíde nedeľa
čaká ma kostol.
Boh zavrel rebro mäsom
a stvoril tak ženu pre Adama
ja ale všemohúci nie som
som básnik, čo píše až do rána.
Píšem zaľúbené básne
pre neexistujúcu lásku
slnko už vyšlo, večer zas zhasne
a ja som len bábka na povrázku.
Môžem mať bohatstvo svetov
aj tak budem chudobný básnik
nič nie som a každý vie to
keď nemiluje ma nik.
Prečítal si ten oznam hádam desaťkrát. Ani ho to moc neprekvapilo. Vlastne jeho už nemohlo prekvapiť nič. Pozrel na titulnú stranu. Bolo 22. marca a jemu ostávali do vykonania rozsudku smrti už len tri dni. V novinách stálo:
V PRIEBEHU MESIACA APRÍL PREDÁME PEKNÚ A VEĽKÚ VILU NA POPLAR STREET.
Jeho vilu. Telefónne číslo pod inzerátom bolo do vily. Takže tam býva. Sviňa. Pekne si to vyrátala. Popravu mu súd určil na 25. marca, nejaký ten týždeň bude trvať dedičské konanie, takže dom bude môcť predať asi tak v polovici apríla. Že vraj peknú a veľkú vilu. Joan bola veľmi prefíkaná žena, ale keby ste ju postavili pred nejaký predmet (napríklad dom) a chceli by ste od nej, aby ho opísala, povedala by len, že je pekný a veľký. A možno ešte, že je biely. Inak nič. No na druhej strane bola zase majstrom v klamaní. Nevedel síce, či aj táto vlastnosť je darom od Boha, ale s istotou mohol povedať, že v živote nestretol ženu, ktorá by dokázala tak presvedčivo a chladnokrvne klamať ako ona. Nehľadiac na to, že ten koho klamala, bol on. Nemal o tom ani potuchy.
Dočítal rubriku inzeráty a odložil noviny. Nikdy sa nezaujímal o inzeráty, ale vo väzení išiel čas strašne pomaly a preto čítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Každé ráno mu doniesli po raňajkách ranné vydania niekoľkých novín a zopár časopisov. Mohol síce čítať knihy z väzenskej knižnice, ale knihám sa nevenoval ani predtým, tak nechápal, prečo by ich mal začať čítať teraz. Jedna z príčin, prečo sa čas plazil ako vyprahnutá karavána v púšti, bolo rozhodnutie súdu prideliť mu samostatnú celu. Okrem dozorcov sa nemal s kým porozprávať.
Vychádzky na dvor mal zakázané, takže s ostatnými väzňami sa neschádzal. Súd rozhodol o týchto opatreniach aj kvôli obrovskému tlaku médií a verejnosti. Už od začiatku procesu nikto nepochyboval o konečnom verdikte poroty, ktorý, ako všetci očkakávali, znel: Trest smrti. Do popravy na elektrickom kresle mu ostávali už len tri dni. A najhoršie na tom bolo, že je nevinný.
Slnko bolo unavené a bez nálady. Ako každé ráno, vstalo a vydalo sa na svoju dennú púť. Slnko musí byť unavené, pretože putuje po oblohe celý deň, ale toto slnko bolo navyše ešte aj bez nálady, pretože načúvalo ľuďom. A to bola najväčšia chyba, akej sa slnká môžu dopustiť. Lenže, ak slnko začne ľuďom načúvať, už s tým nevie prestať. A citlivé slnká to môžu veľmi zle znášať, pretože celý deň nepočujú nič iné na svoju adresu ako len: Ach to hlúpe slnko, prečo tak pečie? Musím polievať záhradu 3 krát denne!!! Aj naše slnko včera počulo túto vetu, dnes bolo smutné a preto sálalo menej žiari, ako zvyčajne. V tom začulo ľudské hlasy. Natiahlo krk (áno, aj slnká majú krky) smerom k Zemi a započúvalo sa: Prekliate slnko! Takéto ochladenie! A uprostred leta!
Slnko bolo zmätené. Rýchlo začalo posielať k Zemi viac lúčov. No netrvalo dlho a zo Zeme bolo počuť ďalšie hlasy: Mňa z toho slnka porazí!!! Dnes to opať vyzerá na horúčavu ako včera! Nemôže aspoň jeden deň pršať?! A vtedy slnko stratilo trpezlivosť. Urazené a zahanbené zároveň, rozhodlo sa, že si pôjde hľadať novú planétu, najlepšie takú, kde nežijú večne nespokojní ľudia. K večeru si slnko zbalilo pár obľúbených oblakov, objalo sa s mesiacom, zamávalo hviezdam a vydalo sa na cestu za lepšou planétou, ako bola táto.
Ráno sa ľudia zobudili. No miesto svitania bola vonku stále tma. Kedy vyjde slnko? Všetci sa pýtali to isté. Nik netušil, že slnko blúdi vesmírom, samé, so svojim žiaľom a hľadá si novú planétu. Tak zavládla na Zemi večná tma a s ňou prišla aj neznesiteľná zima. Ľudom zamrzla celá úroda a aj všetka voda, nemali čo jesť ani piť a tí, čo nakoniec neumreli od hladu a smädu, zamrzli od obrovskej zimy. Takto ľudská nespokojnosť zabila všetko živé a zo Zeme sa stala len ďalšia chladná planéta, pohupujúca sa v nekonečnom vesmíre.
