Vlastná literárna tvorba

Viezli sa spolu v aute. Povedala mu, že momentálne býva v hoteli, ale nevie, dokedy bude schopná platiť za izbu. Cvíľu váhal, či ju má pozvať k sebe, veď čo ak si to všetko len vymyslela a vôbec nič nemá spoločné s jeho rodinou. Ibaže všetko nasvedčovalo tomu, že hovorí pravdu, pretože jeho stará mama mala naozaj sesternicu, ktorá však ušla z domu, keď mala sedemnásť a odvtedy nikto o nej nič nepočul. A zrazu sa dozvie, že sa vydala a Joan je jej vnučka, ktorá teraz prišla za ním ani sám nevedel prečo. Joanini starí rodičia už nežijú, matka jej umrela pri pôrode a chlap, s ktorým čakala dieťa ju opustil, takže detstvo strávila v rôznych domovoch a útulkoch určených na tento účel. Keď dospela, vrhli ju do života a bola nútená nájsť si prácu a strechu nad hlavou. Pokoj jej však nedala rodina, začala pátrať a tak sa pomaly dostala až k nemu.

Aspoň takto mu to rozprávala Joan počas obeda. Teraz premýšľal, či ju má nechať samú v dome, alebo má zrušiť poobedňajšie rokovanie. Nakoniec sa rozhodol pre druhú možnosť a siahol po telefóne.

Bolo vidieť, že dom na ňu spravil dojem. Určite nebola zvyknutá na taký prepych. Ukázal jej izbu a hneď sa začala vybaľovať. Po veci boli v hoteli cestou do domu. Mala len jednu veľkú cestovnú tašku a okrem nej ešte malý batoh.

Stále uvažoval nad tým, prečo ju pozval bývať k sebe. Veď ani nevedel, ako dlho chce ostať a nemal tú odvahu opýtať sa na to. Možno to bolo preto, že ho priťahuje, je záhadná, krásna… Nechcel si to však pripustiť. Je predsa šťastne ženatý, má nádhernú manželku, majú sa navzájom radi, môžu mať, čo si zaželajú. Ale aj tak mu Joan v myšlienkach nedávala pokoj.

Peter Larsen veľmi pozorne počúval rozprávanie svojej príbuznej o tom, ako strávila detstvo a kde vyrastala. Nie že by ho to až tak zaujalo, ale keby Joan rozprávala o akejkoľvek nudnej veci, dokázal by ju počúvať celé hodiny.

Aspoň momentálne si to myslel. Už len počuť jej hlas bolo pre neho potešením, vidieť ako pohybuje perami, gestikuluje popri rozprávaní jemnými rukami. Toto všetko ho primälo, aby sa stal pozorným poslucháčom  Joan Simsovej.

Zo sústredenia ho vytrhlo buchnutie vchodových dverí. Vedel, že prišla Helen a šiel jej naproti.

„Ahoj drahá,“ uvítal ju.

„Ahoj, ako dopadlo poobedňajšie rokovanie? Myslela som si, že ešte nebudeš doma.“

„Odvolal som ho.“

„Odvolal? A prečo?“

„Lebo sme dostali návštevu.“

„Návštevu?“ spýtala sa prekvapene.

„Áno, prišla moja príbuzná.“

„Tvoja príbuzná?“ znova sa spýtala, teraz už naozaj prekvapená.

„Veď ty nemáš nijakú rodinu!“

„To sme si mysleli všetci. Ale ona začala pátrať a teraz je tu. A fakty sedia, takže asi neklame.“

„Ako sa volá?“

„Joan Simsová. Poď, predstavím vás.“

Už len dva dni, pomyslel si. V dnešných  novinách  nenašiel  nič,čo by stálo aspoň za trochu pozornosti. V myšlienkach sa stále musel vracať k tomu, čo sa stalo. Už dávno boli preč tie časy, keď ešte veril, že to, čo sa okolo neho deje, nie je pravda, a že jemu sa nič také nemôže stať. Slepo dôveroval spravodlivosti a nemal ani najmenšie pochybnosti o tom, ako dopadne proces. Až počas súdu, keď sa začali vynárať dôkazy proti nemu, začali sa hromadiť aj pochybnosti, a všetko vybuchlo vtedy, keď porota vyniesla rozsudok smrti. Za zločiny, ktoré nespáchal.

Keď sa spamätal, mal pocit, akoby mu všetci naokolo ubližovali a on sa nemohol brániť. Pritom to tak aj bolo, ale chyba bola v tom, že len on jediný vedel, že súd sa dopustil ak nie najväčšieho, tak určite obrovského justičného omylu v celej svojej histórii.

Peter Larsen odišiel z práce už pred obedom a svojej sekretárke povedal, že má nejaké obchodné jednanie. V skutočnosti bola príčina jeho odchodu vo včerajšom telefonáte. Snažil sa vybaviť si včerajší rozhovor.

Telefón zdvihol asi na piate zazvonenie. Bol trochu podráždený. Nemal rád telefonáty po deviatej hodine večer, lebo vždy čakal zlé správy. Veď iba zlé správy súria, takže človek na druhej strane felefónu vám ich musí oznámiť hneď. Keby boli dobré, môžu sa odložiť aj na druhý deň. Tento názor zdieľal odvtedy, ako mu raz jeden neskorý večer zavolala polícia a muž, ktorý sa predstavil ako seržant Thomas neviemaký, mu povedal s predstieraným smútkom v hlase, že jeho rodičia sú mŕtvi.

„Prosím,“ povedal do telefónu.

„Dobrý večer,“ odvetil príjemný, ženský hlas, „mohla by som hovoriť s pánom Larsenom?“

„To som ja,“ bol prekvapený svojou reakciou. Inokedy by povedal len: „Pri telefóne.“

„Pán Peter Larsen, majiteľ firmy Larsen  & Son?“ uisťoval sa hlas v telefóne.

„Áno, veď som vám povedal, že som…“ nestihol dohovoriť, lebo žena mu skočila do reči.

„Nehnevajte sa pán Larsen, len som chcela vedieť či ste ten pravý, lebo v zozname je ešte jeden Peter Larsen. Iste ste zvedavý, prečo vám volám tak neskoro, ale nemohla som vydržať do zajtra. Práve som sa ubytovala v nejakom hoteli, bože, ani neviem ako sa volá, a hneď som vám zavolala. Volám sa Joan Simsová a som vaša vzdialená príbuzná.“

Chvíľu mu to trvalo. Potom vyhŕkol: „Ale to nie je možné pani…“

„Simsová, Joan Simsová,“ pomohla mu.

„Pani Simsová,“ zopakoval, „ ja nemám žiadnych príbuzných.“

„To isté som si myslela aj ja,“ povedala, „a preto som začala pátrať a zistila som, že vy ste môj jediný žijúci príbuzný. Aspoň som na nikoho viac neprišla.“

Na chvíľu sa odmlčal. Nemohol tomu uveriť. Jeho otec mal staršieho brata, ktorý by sa dnes dožil 61 rokov, ale pred štyrmi rokmi dostal infarkt a zomrel. Bol to starý mládenec a deti nemal. Matka bola jedináčik, tak ako on, čiže po autohavárii svojich rodičov si myslel, že z rodiny ostal jediný. Totiž, ak nerátal svoju ženu a jej rodičov. No bolo možné, že nejaký vzdialenejší príbuzný by sa našiel. Začínal byť naozaj zvedavý.

„Pán Larsen,“ vytrhla ho z úvah, „ste tam?“

„Oh áno, prepáčte mi, na chvíľu som sa zamyslel.“

„To je pochopiteľné, určite som vás zaskočila.“

„Aby som povedal pravdu, tak áno.“

Začal rozmýšľať o tom, ako asi vyzerá.

„Mohli by sme sa zajtra stretnúť, napríklad pri obede?“ navrhol jej.

„Rada, v skutočnosti sa veľmi teším, že vás uvidím.“

Ani nevedel, ako ukončili ten rozhovor. Spomínal si len, že Helen ho našla, ako civí na telefón a so zamysleným výrazom v tvári si hryzie spodnú peru.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho.

„Nie, nič, drahá,“ objal ju a znova pobozkal. Sám nechápal, prečo jej nepovedal o tom telefonáte. Pozerali televízor a keď dopili víno, šli si ľahnúť, no aj napriek tomu, že bol unavený, ešte dlho nemohol zaspať.

Auto zaparkoval pred reštauráciou, ktorú si dohodli. Prišiel trochu skôr. Čašník ho usadil za stôl pre dvoch. Objednal si kávu, hoci na ňu nemal vôbec chuť. Pozrel na hodinky. Bolo jedenásť dvadsaťšesť a Joan Simsová mala ešte štyri minúty. Dohodli sa na pol dvanástu,  pretože  on  mal  o  jednej  stretnutie s novým odberateľom.

Simsová. Rozmýšlal, že to neznie bohvieako žensky. To isté ho napadlo, keď sa mu predstavila v telefóne. Ale hlas mala príjemný.

Keď ju zbadal, bol šokovaný. Čakal nejakú neohrabanú príbuznú, odkiaľsi zo zapadákova, ktorá ani nevie, že mäso sa je príborom. No tá žena bola priam bohyňa krásy. A určite nie neohrabaná. Už len spôsob akým vošla dnu, rozhliadla sa po reštaurácii a potom s úsmevom na tvári dôstojne pristúpila k stolu, pri ktorom sedel.

„Pán Larsen?“ spýtala sa.

„Áno, nech sa páči, sadnite si,“ povedal a pritom sa sám postavil.

Peter Larsen s úsmevom pomáhal vystúpiť z taxíka svojej manželke. Večer sa mimoriadne dobre vydaril a on sa už tešil na teplý kúpeľ a fľašu vynikajúceho starého vína, ktoré mu daroval jeden obchdný partner na 35. narodeniny. Bolo to presne pred dvomi mesiacmi a vtedy sa rozhodol, že toto víno bude len na zvláštne príležitosti. Také, aká je táto.

Peter Larsen bol vlastníkom niekoľkých dobre prosperujúcich železiarní. O obchody dbal vždy jeho otec, ale pred šiestimi rokmi sa mu rodičia zabili pri autohavárii a starostlivosť o fabriky pripadla jemu. Keďže sa o podobné problémy nezaujímal, zveril všetko do rúk právnych zástupcov. A urobil dobre, pretože za tých šesť rokov sa mu darilo čoraz lepšie a firma Larsen & Son prosperovala ako nikdy predtým. Názov firmy nezmenil už len z úcty k otcovi, ktorý mu vlastnou prácou zabezpečil bezstarostný život. Veď keby aj hneď odvolal všetky objednávky a zavrel železiarne, mohol žiť v blahobyte až do smrti.

Taxikárovi nechal bohaté sprepitné a držiac ženu za ruku vošli bráničkou do dvora a odtiaľ po mramorovom chodníku až k dverám luxusnej vily. Po oboch stranách chodníka bol pekný, zelený trávnik, na ktorom bolo poznať, že ho udržiava skúsený záhradník, ktorý sa staral aj o malú záhradu za vilou, kde rástli kvety a niekoľko ovocných stromov. Okrem toho zamestnávali aj slúžku, ktorá im chodila každý deň doobedu upratovať. Chceli si najať  aj kuchárku, ale keď  zvážili, že v práci  strávia väčšinu dňa a večer  zvyknú navštevovať  reštaurácie, plesy, dobročinné večierky a rôzne iné podujatia, organizované obchodnými partnermi alebo priateľmi, považovali kuchárku za zbytočnú. Navyše Larsenova manželka vedela vynikajúco variť a varenie jej spôsobovalo priam radosť. Larsen sa s ňou zoznámil na jednom večierku, ktorý usporiadal jeho otec pri príležitosti otvorenia novej fabriky na výrobu železa. Po necelom roku sa vzali. On mal vtedy 25, ona 23 rokov.

„Helen,“ zakričal, „čo si dáš k vínu?“

Na sebe mal jednofarebný čierny župan a pod pazuchou držal fľašu vychladeného vína. Vlasy mal po kúpaní ešte mokré, nikdy si ich nefénoval, zato jeho žena dokázala úpavou vlasov po ich zmytí zabiť desiatky minút. Zrazu si uvedomil, že v kúpeľni hučí fén, a že Helen ho zrejme nepočula. Otvoril dvere.

„Zlato, čo  si dáš k tomu vínu?“ spýtal sa znova.

Vypla fén a otočila sa k nemu. Mokrá kečka jej skĺzla do tváre.

„Si nádherná,“ povedal a pobozkal ju. Vtom zazvonil telefón.