Pre Petera Larsena sa šťastný život stal peklom. Začalo to tým, že Joan ho čoraz viac priťahovala, trávil s ňou väčšinu času, chodil skôr z práce domov, bral si pričasto voľno a odvolával rokovania a porady, aby mal pre Joan viac času.
Toto všetko neušlo jeho žene Helen, ktorá začala mať čoraz väčšie pochybnosti. Vedela síce, že Peter ju ľúbi, ale keď v ich manželskej posteli našla retiazku, ktorú videla niekoľkokrát na Joaninom krku, jej tušenie prerástlo v istotu. Ženy to vždy vycítia, keď ich manžel podvádza, ale ju musela presvedčiť až strieborná retiazka. Dlho nevedela, čo má robiť, ale nakoniec sa rozhodla. Pobalila si niekoľko vecí a odišla k rodičom. Potom zavolala Peterovi a dala mu podmienku, že ak chce, aby sa vrátila, musí ísť z domu Joan.
Celé sa to odohralo ani nie tri týždne po príchode jeho príbuznej, a teraz sedel na posteli a premýšľal, ako ďalej. Miloval svoju ženu a veľmi chcel, aby sa vrátila. Na druhej strane tu však bola Joan a on bol do nej tak zbláznený… Teraz, keď nebola Helen v dome, mohli sa milovať, kde chceli a ako chceli a pritom sa nemuseli báť, že zanechajú nejaké stopy, podľa ktorých by sa dalo usúdiť, čo sa tam dialo.
Raz, po obzvlášť peknom milovaní, sa ho Joan spýtala, či sa bude rozvádzať.
„Ako ti to mohlo napadnúť?!“ reagoval nahnevane.
„Vieš, myslela som, že keď tvoja žena odišla a my si tak dobre rozumieme…“
„Tak čo?“ opýtal sa s napätím v hlase.
„Mohli by sme sa vziať,“ odvetila nesmelým hlasom.
„Samozrejme, najprv by si sa musel rozviesť s Helen,“ rýchlo dodala.
Cítil sa hrozne. Myslel si, že pôjde vracať. Tak jej išlo celý čas o to, aby sa rozviedol so svojou ženou a vzal si ju. A podľa toho, ako to povedala, nejde jej tak o neho samého, ako o peniaze. S biedou sa mu podarilo vstať a tackal sa do kúpelne. Naozaj si myslel, že bude vracať.
„Kam ideš?“ spýtala sa.
Neodpovedal. Práve sa rozhodol, čo spraví. Vedľa v izbe vytočil číslo Heleniných rodičov. Vydýchol si, keď to zdvihla jeho žena.
„Prosím,“ povedala.
„Helen, to som ja. Ako rýchlo sa môžeš vrátiť domov?“
„Zajtra poobede by som mohla byť späť, ale vysvetli mi, čo to…“
„Počúvaj ma,“ skočil jej do reči, „zajtra poobede ťa čakám a sľubujem ti, že ešte v ten istý deň Joan Simsová vypadne z tohto domu“.
Možno by tak nehovoril, keby vedel, že Joan stojí za ním. A možno by svojej žene nezavolal vôbec, keby vedel, čoho je Joan Simsová schopná.