Srdce mi vykrvácalo úplne
bije už len zo zvyku
mesiac je v splne
a ja pri šiestom striku.
Viem, že by som nemal miešať vína
bude ma ráno bolieť hlava
aj tak na tú moju padá všetka vina
tak nech v tom víne smútok pláva.
Tak smútok! Vo víne sa utopím
ešte mám dve flašky
skôr než ráno nezaspím
snáď pomôžu tie prášky…
Silný a studený vietor
pichľavý sneh mi do tváre vmietol
motám sa prázdnymi ulicami
so svojou bolesťou sme vždy sami.
Aj ja by som chcel byť silný a studený
a nepoznať bolesť
kto je raz zlý, už nikdy sa nezmení
a kto je dobrý, často nemôže to uniesť.
Ľudia ubližujú radi
a ľudská zloba nepozná hraníc
priateľ priateľa zradí
a mne je z toho nanič.
Keby som bol malým princom
pozrel by som západ slnka aj sto krát
teraz si tak môžem hodiť mincou
či ľudí nenávidieť, alebo ich mať rád.
Hviezdy na nebi blednú
cez oči prelepím si pásku
prosbu mám len jednu
nech všetci spoznajú lásku.
Keby som bol slepcom
bol by som smutný, že nevidím krásu
ale ja slepý nie som
a krásne veci nie sú.
Vlastne sú
lenže krehká je ta krása
a aj keď opatrne ju nesú
tak ľahko rozbiť dá sa.
Tak ako moje stopy v snehu
budú pošliapané ľudským stádom
šliapeme na lásku aj na nehu
a človek sa stáva vrahom.
Svitá a každý sa budí
tak idem domov
kým ešte nestretnem ľudí
a smútok ide so mnou.
Šliape mi na päty
motá sa okolo ako verný psík
ešte chvíľu o múr domu opretý
rozmýšľam, že som nik.
Som kľukatá cesta
plazím sa do diaľky
spájam dve mestá
chodci, derú si topánky.
Poznám osudy mnohých ľudí
som predsa kľukatá cesta
nikto však so mnou nezablúdi
dôjde z mesta do mesta.
Videla som aj zlo
keď išli po mne dve vojská a mierili na seba
keď povozu v rýchlosti koleso odpadlo
keď cestujúceho bez vody smrť zobrala do neba.
Som dlhá kľukatá cesta
vedela by som rozprávať
Boh proste ľudí občas trestá
a každé šaty môžu sa rozpárať.
Aj dobro videla som
keď deva s mládencom stretávali sa v polceste
keď šťastný chodec pospepoval si polohlasom
keď kráľ dal chudobným pocestným dva mešce.
Som cesta plná príbehov
tajomstvá si udržím zo všetkých síl
ibaže by niekto pribehol
a pekne ma poprosil…
Strácam vieru
vieru v seba
na duši mám dieru
zapchať ju treba.
A tak už dlho hľadám
zátku na ľudskú dušu
no hlbšie a hlbšie padám
pocity su besné psi, čo kúšu.
Problémy iných človek rád rieši
so svojmi si sám neporadí
čaká, kto z ľudí okolo ho vzkriesi
čakáme a sú nás dlhé rady…
Chcem vrátiť čas
keď sme zaspávali v objatí
keď bol šťastný každý z nás
chcem vrátiť, čo už neplatí.
Už len v predstavách si ku mne líhaš
už nedýcham ti do tváre
tak veľmi mi zrazu chýbaš
chýbaš mi… a budeš stále.
Čo so mnou bude neviem
vlastne ani neviem čo sa stalo
za šťastím sa ženiem
a zrazu mám tak málo.
Už nedržím ťa za ruku
nebozkávam ťa viac na pery
odkiaľ vzať záruku
keď už ani srdce neverí?
A tak chcel by som vrátiť čas
keď som si večer líhal vedľa teba
keď bol šťastný každý z nás
i keď viem, že sa to už nedá…
