Peter čakal na svoju manželku. Zatiaľ dal chladiť fľašu toho starého vína. Takmer naň zabudol. Chcel ísť Helen čakať na stanicu, ale ona nesúhlsila a povedala, že príde taxíkom. Joan bola ešte stále v ich dome. Všetko jej vysvetlil a ona súhlasila, že odíde, ale že sa chce rozlúčiť s Helen. Brala to až príliš pokojne, ale to si on nevšimol.
Na stolík dal tácku s tromi pohármi. Vybral víno z chladničky. Vedel, že každú chvíľu tu bude Helen a začal nalievať. Len čo skončil, zazvonil zvonček. Rozbehol sa otvoriť dvere. To, ako sa Joan vkradla do izby a nasypala nejaký prášok do jedného pohára s vínom, už nemohol vidieť. Dávala si pozor, aby sa pohára nedotkla. Dobre vedela, že Helen bude piť práve z neho, lebo Peter sedával vždy oproti a ona si sadne k tomu tretiemu.
Peter sa tak trochu nesmelo zvítal s Helen. Keď sa vrátili do izby, Joan tam už sedela. Povedali si len bezvýrazné ahoj. Peter ju usadil presne tam, kde to plánovala Joan a potom sa tiež zvalil do svojho kresla. Zdvihol pohár a povedal:
„Myslím, že je najvyšší čas, aby sme si všetko ujasnili. Mám ťa rád, Helen, a ty to dobre vieš, preto ťa prosím, aby si sa vrátila naspäť ku mne. S Joan sme sa dohodli, že odíde ešte dnes večer,“ keď dohovoril obrátil sa k nej.
„Áno, dnes odchádzam,“ iba ona vedela, koľko námahy ju stálo, aby si zachovala pokojný hlas. Nenávisť v nej priam vrela.
„Tak sa napime na nový začiatok,“ povedal Peter a priložil si pohár k ústam. To isté spravili obe ženy a Joan spokojne vypila na dúšok svoje víno.
Nevedeli, o čom sa majú rozprávať. Vše niekto prehodil pár slov a potom nastalo ticho. Asi po polhodine Helen povedala, že ju začína neznesiteľne bolieť brucho a ide si do spálne pohľadať nejaké tabletky od bolesti. Keď vošla do spálne, zvalila sa na zem. Chcela kričať, ale nemohla, cítila obrovské bolesti, akoby jej spaľovali vnútornosti. O chvíľu vošla Joan, chcela jej povedať, že jej je strašne zle, nech volá doktora, no vtom uvidela diabolský úsmev na jej tvári. Nie, pomyslela si, to nie je možné, ona nemôže byť až taká zlá.
„Skap,“ povedala nenávistne Joan, otočila sa a odišla.
Bolesť bola neznesiteľná. Peter určite o ničom nevie. Musí niečo urobiť. Z posledných síl sa načiahla rukou pod nočný stolík.
Bol pekný večer, presne štvrť na šesť, keď hliadkovacie vozidlo A22 dostalo cez vysielačku hlásenie o poplachu vo vile č. 734. Boli práve na tej ulici, najbližšie zo všetkých ostatných áut, a o dve minúty už klopal jeden uniformovaný príslušník polície na dvere vily. Druhý ostal v aute pri vysielačke.
„Ako je Helen?“ opýtal sa Peter.
„Už lepšie, za chvíľu bolesti prejdú,“ odpovedala a v duchu sa uškrnula nad svojím čiernym humorom. A vtom obaja začuli klopanie na vchodové dvere.
„Idem otvoriť,“ povedala rýchlo a zbehla k dverám. Trocha ju zarazilo, keď uvidela uniformu, ale ovládla sa.
„Dobrý večer, pani,“ začal policajt. „Dostali sme hlásenie, že je u vás spustené poplašné zariadenie, a tak to musíme skontrolovať.“
Joan si pamätala, že v dome je poplašné zariadenie, ktoré sa dá spustiť zo spálne a ešte z niektorých izieb úmyselne a pritom nespôsobí žiadny hluk a prípadného lupiča nevyplaší. Peter bol naň veľmi hrdý, stálo kopu peňazí, ale fungovalo bezchybne. A tiež mali proti zlodejom revolver, ktorý bol v spálni v jeho poličke.
„Ale mi tu žiadnych zlodejov nemáme,“ pokúsila sa o úsmev. Myslela na Helen a na to, ako sa jej podarilo spustiť to zariadenie. Veď už bola jednou nohou na druhom svete.
„To nevadí, my to musíme skontrolovať, či nie je pokazené, aby nedochádzalo k falošným poplachom.“
„Tak poďte ďalej,“ snažila sa zachovať pokoj.
Vošli do izby, kde na nich prekvapene pozrel Peter.
„Peter, tento pán je od polície a chce skontrolovať poplašné zariadenie, vraj hlásilo poplach. Mohol by si mu ukázať miesta, odkiaľ sa dá spustiť, a ja idem zatiaľ pozrieť Helen.“
„Ale samozrejme, poďte za mnou,“ ešte stále prekvapený začal vodiť policajta po izbách.
Joan priam letela do spálne. Skoro sa potkla o Helen. Mŕtvu Helen. To jej však nebránilo, aby ju nepočastovala niekoľkými urážkami. Vrhla sa na Peterovu poličku a hľadala revolver. Zdalo sa jej to večnosť, kým ho našla. Bol úplne vzadu, dobre skrytý, keby nevedela, kde ho má hľadať, tak ho ani nenájde. So zbraňou ju naučil narábať jeden mladík, nemala vtedy ani sedemnásť. Ku spálni sa blížili kroky, rýchlo pozrela, či je zbraň nabitá a opatrne ju chytila do vreckovky.
„A toto je posledné miesto, odkiaľ by mohol niekto spustiť náš systém,“ počula hovoriť Petera, „presvedčte sa sá…“
Ďalej už nedohovoril, lebo zbadal na zemi ležať svoju manželku. A viac nestihol povedať nič, lebo všetko sa zomlelo strašne rýchlo. Policajt siahol po vysielačke a chcel kontaktovať kolegu, aby volal lekára. Presne tak, ako ho to učili niekedy dávno v akadémii. Že mu hrozí nebezpečenstvo od obyvateľov domu, to mu ani nenapadlo a už sa to nikdy nedozvedel, lebo len čo siahol na vysielačku, z kúta izby zaznel ohlušujúci výstrel a policajt spadol mŕtvy na zem s guľkou v hlave.
Jeho kolega vonku počul výstrel a reagoval veľmi neopatrne. Aj on navštevoval akadémiu a tam ho učili, že v takejto situácii musí najprv zavolať posily a potom na tie posily aj počkať. Lenže on nespravil ani jedno, ani druhé, ale vybehol z auta a hnal sa k domu. V prvom rade chcel pomôcť svojmu priateľovi, slúžil s ním pomerne dlho a mal ho rád. A po druhé, videl svoju fotku v novinách a nad ňou palcové titulky: NEZAVÁHAL A ZACHRÁNIL KOLEGU, alebo RÝCHLYM ZÁSAHOM ZACHRÁNIL NEVINNÉ ŽIVOTY. Dvere do domu boli otvorené. Vybehol schodmi hore do miestnosti, čo vyzerala ako predsieň, alebo salón. Tam jačala akási žena a ukazovala na izbu vedľa. Vedel, že v týchto chvíľach z ľudí nič nedostane, keď sú v šoku a preto sa len s vytiahnutou zbraňou otočil k dverám izby. Chvíľu váhal, spomenul si na ženu a deti, ale takisto na svojho kamaráta, ktorý je dnu a možno potrebuje pomoc. Vtom pocítil obrovskú bolesť v oblasti pravej lopatky a zároveň začul hukot výstrelu a uvedomil si, že to môže strieľať len tá hysterka. Keď mu ďaľšie guľky trhali mäso na chrbte a on umieral, pomyslel si, že tá žena to hrala celkom dobre.
O pätnásť minút pred vilou č. 734 stáli štyri policajné autá a dve sanitky. Petera Larsena v putách usadili do jedného z policajných vozov a Joan Simsovú podopierali dvaja ošetrovatelia a pomáhali jej nastúpiť do sanitky.
Na druhý deň boli noviny naozaj plné palcových titulkov. Len trochu inak zneli, ako si to predstavoval jeden policajt. Noviny písali: ZABIL ŽENU A DVOCH POLICAJTOV, ZAVRAŽDIL VLASTNÚ MANŽELKU A NEOPATRNÝCH POLICAJATOV, alebo TRI VRAŽDY VO VILE č. 734 a podobne. Noviny sa priam predbiehali, kto vymyslí lepší názov pre svoj článok. Inak písali všetky to isté. O tom, ako bohatý obchodník so železiarňami brutálne zavraždil svoju ženu a dvoch policajtov. Kvôli milenke.
