Pridať do mojej osobnej knihyPeter Larsen odišiel z práce už pred obedom a svojej sekretárke povedal, že má nejaké obchodné jednanie. V skutočnosti bola príčina jeho odchodu vo včerajšom telefonáte. Snažil sa vybaviť si včerajší rozhovor.
Telefón zdvihol asi na piate zazvonenie. Bol trochu podráždený. Nemal rád telefonáty po deviatej hodine večer, lebo vždy čakal zlé správy. Veď iba zlé správy súria, takže človek na druhej strane felefónu vám ich musí oznámiť hneď. Keby boli dobré, môžu sa odložiť aj na druhý deň. Tento názor zdieľal odvtedy, ako mu raz jeden neskorý večer zavolala polícia a muž, ktorý sa predstavil ako seržant Thomas neviemaký, mu povedal s predstieraným smútkom v hlase, že jeho rodičia sú mŕtvi.
„Prosím,“ povedal do telefónu.
„Dobrý večer,“ odvetil príjemný, ženský hlas, „mohla by som hovoriť s pánom Larsenom?“
„To som ja,“ bol prekvapený svojou reakciou. Inokedy by povedal len: „Pri telefóne.“
„Pán Peter Larsen, majiteľ firmy Larsen & Son?“ uisťoval sa hlas v telefóne.
„Áno, veď som vám povedal, že som…“ nestihol dohovoriť, lebo žena mu skočila do reči.
„Nehnevajte sa pán Larsen, len som chcela vedieť či ste ten pravý, lebo v zozname je ešte jeden Peter Larsen. Iste ste zvedavý, prečo vám volám tak neskoro, ale nemohla som vydržať do zajtra. Práve som sa ubytovala v nejakom hoteli, bože, ani neviem ako sa volá, a hneď som vám zavolala. Volám sa Joan Simsová a som vaša vzdialená príbuzná.“
Chvíľu mu to trvalo. Potom vyhŕkol: „Ale to nie je možné pani…“
„Simsová, Joan Simsová,“ pomohla mu.
„Pani Simsová,“ zopakoval, „ ja nemám žiadnych príbuzných.“
„To isté som si myslela aj ja,“ povedala, „a preto som začala pátrať a zistila som, že vy ste môj jediný žijúci príbuzný. Aspoň som na nikoho viac neprišla.“
Na chvíľu sa odmlčal. Nemohol tomu uveriť. Jeho otec mal staršieho brata, ktorý by sa dnes dožil 61 rokov, ale pred štyrmi rokmi dostal infarkt a zomrel. Bol to starý mládenec a deti nemal. Matka bola jedináčik, tak ako on, čiže po autohavárii svojich rodičov si myslel, že z rodiny ostal jediný. Totiž, ak nerátal svoju ženu a jej rodičov. No bolo možné, že nejaký vzdialenejší príbuzný by sa našiel. Začínal byť naozaj zvedavý.
„Pán Larsen,“ vytrhla ho z úvah, „ste tam?“
„Oh áno, prepáčte mi, na chvíľu som sa zamyslel.“
„To je pochopiteľné, určite som vás zaskočila.“
„Aby som povedal pravdu, tak áno.“
Začal rozmýšľať o tom, ako asi vyzerá.
„Mohli by sme sa zajtra stretnúť, napríklad pri obede?“ navrhol jej.
„Rada, v skutočnosti sa veľmi teším, že vás uvidím.“
Ani nevedel, ako ukončili ten rozhovor. Spomínal si len, že Helen ho našla, ako civí na telefón a so zamysleným výrazom v tvári si hryzie spodnú peru.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho.
„Nie, nič, drahá,“ objal ju a znova pobozkal. Sám nechápal, prečo jej nepovedal o tom telefonáte. Pozerali televízor a keď dopili víno, šli si ľahnúť, no aj napriek tomu, že bol unavený, ešte dlho nemohol zaspať.
Auto zaparkoval pred reštauráciou, ktorú si dohodli. Prišiel trochu skôr. Čašník ho usadil za stôl pre dvoch. Objednal si kávu, hoci na ňu nemal vôbec chuť. Pozrel na hodinky. Bolo jedenásť dvadsaťšesť a Joan Simsová mala ešte štyri minúty. Dohodli sa na pol dvanástu, pretože on mal o jednej stretnutie s novým odberateľom.
Simsová. Rozmýšlal, že to neznie bohvieako žensky. To isté ho napadlo, keď sa mu predstavila v telefóne. Ale hlas mala príjemný.
Keď ju zbadal, bol šokovaný. Čakal nejakú neohrabanú príbuznú, odkiaľsi zo zapadákova, ktorá ani nevie, že mäso sa je príborom. No tá žena bola priam bohyňa krásy. A určite nie neohrabaná. Už len spôsob akým vošla dnu, rozhliadla sa po reštaurácii a potom s úsmevom na tvári dôstojne pristúpila k stolu, pri ktorom sedel.
„Pán Larsen?“ spýtala sa.
„Áno, nech sa páči, sadnite si,“ povedal a pritom sa sám postavil.
Vytlačiť/PDF/E-mail
