Príbeh Lotosového kvetu

Od Lotus Flower - Naposledy upravené: nedeľa, 12 apríl 2015 - Ulož & Zdieľaj - Pridaj komentár
FavoriteLoadingPridať do mojej osobnej knihy

   -1-

14.50. „Bože, či sa mi nechce ísť tých debilov učiť, ja to tak nenávidím.“ Vždy som sa čudovala mojej staršej kolegyni Majke, že ju učenie bavilo. Čo na tom je? Banda blbov, ktorých vôbec mikrobiológia nezaujíma, je to zbytočná strata času, ktorú by som mohla využiť oveľa produktívnejšie. Napríklad ja neviem, čokoľvek bolo lepšie ako učiť. Viesť cvičenia na Ústave mikrobiológie bolo nutné zlo, ktoré obnášalo doktorandské štúdium. Ono to nebola taká tragédia, ale Mia nebola typ ,ktorý by rád niečo vysvetľoval a rečnil pred publikom. Cítila sa pri tom strašne naho. Dvadsať párov oči sa na ňu upieralo a Mia v nich mohla čítať všeličo, len nie záujem. Najčastejšie to bolo „skonči už“, „choď do piče“, „radšej som sa mal zapísať na niečo iné“. Ako pred každým cvičením jej bolo zle, behala na záchod a snažila sa upraviť svoje neposlušné vlasy. Niežeby jej na niektorom študentovi záležalo, ale predsa. Je v pozícii učiteľky, tak nech aspoň ako-tak vyzerá. Veď ten, ktorému sa má páčiť, je doma.
14.55. „Už by som ich mala ísť vpustiť.“ Mia si obliekla biely plášť a išla vpustiť utorňajšiu skupinu do cvičebne. Minulú hodinu s nimi nemala, lebo bola na porade mimo univerzitu. Síce porada bola mimoriadne nudná a keby tam šiel len Miin školiteľ Emil, nič by sa nestalo. Ale keďže je riešiteľkou projektu musela ísť. „Dobrý deň“, pozdravila študentov a oni sa v malých skupinkách začali trúsiť do vnútra. „Dnes je to moje obľúbené cviko, o tvaroch baktériách a pohybe, snáď to bude aj týchto tĺkov baviť.“ Ako vždy Mia začala cviko prezenciou. „Nech si to aspoň odchodia, aby nemali zápočet zadarmo.“ Blažková, Kováčik, Krúpa, „áno, áno, všetci ste tu“ a končiť mala prezenčka Záhorským, ale Mia videla, že kolega, ktorý za ňu mal cviko z minulého týždňa, tam ešte niekoho dopísal. Keď prečítala jeho meno, zdvihla hlavu, aby si ho spojila s tvárou. Sedel v zadnej lavici a pozeral na ňu pohľadom, ktorý si súkromne nazvala „chvalabohu, že pohľadom sa nedá vyzliekať, v tej sekunde by som bola nahá.“ Aj napriek tomu, že bolo jasné od prvej chvíle, že sa mu Mia páči, jej to bolo jedno. Bola šťastne zadaná s tým najlepším mužom pod slnkom. „Chcete skriptá?“, spýtala sa nového študenta. „Áno“, odpovedal jej s úsmevom. „Aby si sa neposral, frajer.“ A tak sa odšuchtala do kancelárie po učebnicu, nech sa mladý môže učiť. Podala mu ich a odkráčala na svoje miesto. Chcela začať s výkladom, ale v tom sa ´nový´ zdvihol a šiel k jej stolu. „Prosím vás, ja som nastúpil až tento týždeň, mám vám doniesť protokoly z prvého cvičenia?“ „Zas ten úsmev, baví ho to?“ „Nie, nemusíte, ale doplňte si to pre vašu potrebu, môžete mať z neho otázky na záverečnom teste.“ „Ďakujem“ a odišiel na svoje miesto. Mia začala výklad a ako mala vo zvyku, popritom kládla študentom otázky. Dnes to bolo mimoriadne zákerné, „aký je rozdiel medzi pasívnym a aktívnym pohybom?“ Ale nejak to dali dokopy a pustili sa do praktickej časti. Študenti na tomto cviku si mali farbiť preparáty baktérií, takže im Mia ukázala postup a oni to opakovali pri svojich pracovných stoloch. Sadla si na svoje obľúbené miesto na parapetnú dosku a pozerala von oknom. Začínala jeseň, toto obdobie mala Mia najradšej. Jeseň jej pripadala melancholická, ako bola aj ona sama. Všetko je krásne farebné, opadané lístie a jeho teplé odtiene ju zvláštne upokojovali. Cítila sa akosi bezpečne, keď bolo všetko také žlto-oranžovo-bordové. Akoby sa nemohlo nič zlé stať. A samozrejme, najlepšia vec na jeseni je, že vtedy sa Mia dala dokopy s jej milovaným Martinom. Pred mesiacom oslávili trojročné výročie, ktoré dopadlo dosť tragikomicky. Keďže Mia vymyslela posedenie vo vychýrenom podniku na dvaapolročné výročie, oslava tretieho výročia padla na Martinove plecia. V onen dátum ju pozval na večeru do pizzérie, z ktorej si zvykli objednať donášku do domu. Vedel, že ju tým určite poteší. No problém bol v tom, že Martin tam bol naposledy pred piatimi rokmi a Mia vôbec nie. Keď sa dostali električkou do mestskej časti, kde pizzéria mala byť, Martin sa veľmi neistým krokom vydal vľavo. Po pár metroch povedal, že asi mali ísť opačným smerom. No ani tam sa reštaurácia neobjavila. Takto blúdili asi pol hodinu, až kým Mia nezavelila, že ju to nebaví a idú naspäť. V kútiku duše, no dobre v riadnom kútisku, čakala, že Martin aj napriek tomuto fiasku vytiahne z batohu krabičku s prsteňom, ale nestalo sa tak. Toto ju rozosmutnilo ešte viac, než nevydarená večera. Nakoniec si dali koláčik a domácu limonádu v centre mesta. Večer dopadol napokon dobre, ale smútok z Miinho vnútra nechcel odísť.
„Prosím vás, môžete sa prísť pozrieť, neviem, či to mám správne?“ „Áno určite, hneď som u vás.“ A takto Mia kontrolovala až do skončenia hodiny preparáty. Niektoré dopadli lepšie, iné boli katastrofy a nič tam nemali, ale jej to bolo vcelku jedno. „Kto videl všetky preparáty, má poriadok na stole, môže ísť.“ „V preklade: ťahajte už domov, nebudem tu s vami do polnoci.“ Keď odchádzal ´nový´ študent, opäť ju prebodol pohľadom, ktorý hovoril za všetko a odišiel. „O tomto budem musieť poreferovať Karolíne, keď budeme najbližšie skajpovať.“ Mia zatvorila učebňu, prezliekla sa, zapísala sa do knihy príchodov a ponáhľala sa na trolejbus za svojim Martinom.

 

Na druhý deň sa Mia najviac tešila na podvečerné skajpovanie s Karolínou. Karolína bola jej najlepšia kamarátka a zároveň aj sesternica. Miina mama a Karolínin otec boli súrodenci a ich rodiny sa často stretávali. A keďže Mia aj Karolína boli jedináčikovia, prilipli k sebe láskou sestier. Aj napriek štvorročnému rozdielu si vždy rozumeli. Ich priateľstvo sa vyvíjalo od detských lotrovín, cez pubertálne lásky až po starosti a radosti dospelých slečien. Cesty týchto kamarátok sa rozdelili, keď sa Karolína rozhodla ísť študovať medicínu do Anglicka. No aj napriek vzdialenosti ich sesterské puto neochladlo, snažili sa ho udržiavať aspoň cez Facebook a minimálne dvakrát do roka sa stretli aj osobne. Ako vždy, ich rozhovor nemal konca kraja. Keďže Miu neprijali na medicínu, živo sa zaujímala o to, čo Karolína preberá v škole. Chémia, anatómia, Karolína vedela o tom pútavo rozprávať a Mia jej poznatky hltala.

„Ty Zlatko, musím Ti niečo povedať, kým príde Martin. “ začala Mia.
„Nóóóó hovor, som zvedavá“ odpovedala Karolína.
„Mám nového študenta a to by si neverila,…“ spustila Mia o Študentovi asi na desať minút, počas ktorých ju Karolína prerušovala najmä otázkami o Študentovej vizuálnej stránke, ktorá ako Mia musela uznať, vôbec nebola zlá. Tie jeho očiská mal veľmi pekné. Dlhé mihalnice, prenikavý pohľad, ufff, Mia si vedela predstaviť, že na ten kukuč musel zbaliť veľa dievčat. Napokon rozhovor dvoch kamarátok ukončil Martinov príchod. Mia mu nabrala špagety s omáčkou z paradajok a tuniaka a dali sa do debaty, kto mal aký deň. Samozrejme, že mu Mia nepovedala o Študentovi, veď o nič nešlo a zbytočne by Martina podráždila a to s ním mala na večer iné plány. Keď Martin dojedol Mia sa na neho vrhla s vášnivým bozkom, ale ako veľakrát predtým ju po chvíli odtlačil so slovami „ale Mia.“ To u Mii ešte stále vedelo vyvolať zlosť, pretože nechápala, prečo ju odmieta. Nikdy predtým nemali spolu v sexe problém, ale od určitého času Martin na to nemal chuť. Nechápala to, bola veľmi pekná žena, vysoká, ani nie chudá, ani nie tučná, s dlhými hnedými vlasmi a veľkými hnedými očami, ktoré na svet pozerali spoza okuliarov. Nejeden chlap sa za ňou otočil, ale ten, ktorého mala doma bol chladný ako ľadová socha. Aj sa mu vyhrážala, že si nájde milenca a ani to s ním nepohlo. Obaja dobre vedeli, že by to nespravila. Nielen preto, že nemala na také veci žalúdok, ale aj kvôli tomu, že nechcela byť ako jej matka, ktorá Miinho otca neraz podviedla. Ich hádku ukončil Martinov odchod k počítaču a Mia si so slzami v očiach ľahla do postele s knihou.

 

-2-

Dni a týždne Mii utekali veľmi rýchlo. V novembri ju čakali dve konferencie, na ktorých musela mať príspevky, a preto nemala čas sa zaoberať Martinovou nechuťou na ňu. Ak netrávila čas v labáku nad pokusmi, tak písala články. Samozrejme musela stíhať aj učiť, čo najmä v tomto hektickom období považovala za ešte väčšiu stratu času ako obvykle. Na jej počudovanie Študent na hodiny nechodil, Mia si myslela, že to asi vzdal. No veru, nepripadal jej ako študijný typ.

Koncom mesiaca po úspešnom absolvovaní oboch konferencii, Miu zachvátila angína. V období, kedy nebola ešte zima, ale už nebolo teplo, bývala často chorá. Teplota, bolesť hrdla, posteľ a antibiotiká. Martin sa o ňu príkladne staral, chodil na nákupy, varil, nič od nej nechcel, ale Mia cítila, že sa jej city voči nemu menia. Hovorí sa, že po čase láska prestane byť žhavá, že človek nemá neustálu potrebu byť s tým druhým, ale tieto pocity ju prekvapili. Vždy si myslela, že oni s Martinom budú iní. Že sa budú veľmi milovať až do smrti, vychovajú spoločnú dcérku a zomrú spolu v objatí v posteli. No tak asi takéto predstavy sú len v romantických filmoch. Mia z toho bola veľmi nešťastná, lebo jej nemal kto pomôcť. Karolína síce mala priateľa, ale ona s ním bola len pár mesiacov a v takejto situácii ešte nebola. Samotárska Mia v škole veľa kamarátov nemala, kolegyňa Majka bola fajn, ale osobné veci spolu nikdy nepreberali. Ak to chcela riešiť s Martinom, vždy to skončilo hádkou, tak radšej čušala a preberala si svoju situáciu v sama.

Utorok, 14.54. Mia zase šuchtavým neochotným krokom išla vpustiť bandu študentov do cvičebne. Odomkla dvere a pozdravila sa. Ani si nevšimla, koľko ich je na chodbe a hneď si išla vybrať svoje Petriho misky, ktoré chcela vyhodnotiť. Ako bola sklonená pred termoboxom, zrazu pocítila pálenie. Po celom chrbte jej vypukol malý požiar, ktorý jej spaľoval každú bunku pokožky. Bola prekvapená, lebo s touto časťou tela nikdy nemala problém a netušila, čo za tým môže byť. Intuitívne sa otočila smerom k študentom a v tej sekunde jej bolo jasné, z čoho má tie pocity. Nie z čoho, ale skôr z koho. Bol tam. On. Študent. Vo fialovej mikine, ktorá ešte zvýrazňovala jeho oči. Boli hnedozelené a tak neskutočne priezračné, že to Mia ešte nezažila. Zrazu jej neviditeľná ruka stlačila srdce a nevedela sa nadýchnuť. Keď dosiahlo svoju normálnu veľkosť začalo jej ako splašené biť kamsi do rebier nevídanou silnou. „Do riti, čo to s tebou je, Mia?“. Rýchlo vyšla z cvičebne a pozrela si, čo vôbec má učiť, lebo od tej chvíle mala v hlave neskutočne vygumované. Dvakrát sa nadýchla, napila sa vody a s odhodlaním vošla naspäť k študentom. Látku vysvetlila veľmi rýchlo a v rovnakom tempe im vysvetlila aj postup k praktickej časti. Kvôli tomu, aká bola vysratá, postup zle vysvetlila a študentom to nevychádzalo. Jeden po druhom si ju volali na kontrolu k mikroskopom, no nič tam nemali, keďže im zabudla povedať jeden dôležitý krok. Ako inak, onedlho sa ozvalo zo zadnej lavice „prosím Vás.“ Srdce jej začalo biť ako o dušu, prišla k jeho stolu, chvíľu sa pozerala v jeho mikroskope a ako zázrakom mu preparát vyšiel. „Komu nevyšiel preparát, pozrite sa sem. Kto má poriadok, môže ísť.“ A Mia rýchlo odkráčala preč od zdroja jej nových pocitov. Kým si študenti pozerali jediný vydarený preparát, Mia si sadla na svoje miesto na parapetnej doske a zamýšľala sa nad tým, čo sa s ňou deje. Všetky nepríjemné myšlienky zahnala a sústredila sa len na svojho Martina. O malú chvíľu sa študenti začali vytrácať z miestnosti a keď sa postavil aj frajer, pozrel sa na Miu a držal jej pohľad tým svojim. Mia si pripadala roztrasená ako rôsol, on sa na ňu usmial a pozdravil ju „majte sa pekne.“ Mia po poslednom študentovi zamkla dvere a ponáhľala sa domov. Toto nutne potrebuje skonzultovať s Karolínou.

Piatky boli v škole vždy nudné. Práca nebola žiadna, pretože sa neoplatilo zakladať pokusy. Vďakabohu, jej školiteľ Emil bol veľmi dobrý a nenútil ich byť piatky až do tretej, ako v ostatné dni. Mia sa chystala do Ikey. Bolo jej treba kúpiť viacero kuchynských pomôcok k pečeniu. Veď onedlho mali byť Vianoce a ako minulý rok chcela pre Martina napiecť perníky. Preto jej náplňou práce v tento deň bolo pozeranie ikeáckeho katalógu na internete a odpočítavanie času, kým pôjde s Emilom a Majkou na obed ako každý deň. Od utorňajšieho cvika mala veľmi často v hlave Študenta. Zaberal jej príliš veľa miesta a to sa Mii nepáčilo. Napadlo jej, že by si ho mohla pozrieť na Facebooku. Do vyhľadávacieho okienka napísala jeho meno a čakala, kým sa načíta stránka. Jej predpotopnému pracovnému počítaču to trvalo dosť dlho. Napokon sa však ukázali dva výsledky. Na prvom obrázku bol nejaký starší pán, to evidentne nebol jej Študent a na druhom obrázku bol skrčený týpek s činkou. Ťažko povedať, či to bol on, lebo tá fotka bola malá a užívateľ mal nastavené, že ju nejde ne-priateľom zväčšiť. Takže Mia nezistila nič, čo ju trošku sklamalo. No náladu jej vylepšil fakt, že na obed v jedálni bude sviečková, ktorú Mia zbožňuje. K ich obvyklej obednej trojici sa pripojili techničky a pani upratovačka. To znamenalo, že Mia sa nemusela zapájať do debaty a v pokoji sa oddávala myšlienkam na Študenta. „Bol to jeho profil? Nevyzeral na to, že by posilňoval, ale ktovie. Zaujímalo by ma, či má frajerku. No iste, že má, veď je celkom pekný.“ Po výbornom obede sa s fučaním odkotúľala do kancelárie a uvarili si s Majkou kávu. Zapla si Facebook a po krátkom prezeraní stránky si všimla, že naľavo jej svieti, že jej niekto píše, no chatovacie okienko nevyskočilo. Rozklikla správy a videla, že jedna správa svieti nie v záložke od priateľov, ale v záložke iné. Chcela vedieť, kto cudzí jej píše a keď si to pozrela, srdce urobilo salto a začalo jej trieskať do hrude. Jej Študent jej napísal J. To bolo celé, nič viac, nič menej. Mia rozmýšľala, čo s tým. Vedela, že ak mu odpíše, bude z toho problém. Páčila sa mu a ona pár dní mala voči nemu divné pocity. „Z toho nič dobré nevzíde, nepíš mu!“, hovorilo Mii jej vnútro, ale aj napriek tomu mu odpísala ;). „Som zvedavá, čo spraví.“ Odpoveď prišla veľmi rýchlo a stálo v nej: Ak by ste sa chceli stretnúť aj mimo akademickej pôdy, bol by som veľmi rád. Miu tá správa pobavila a rozmýšľala, čo mu na to odpíše. Mimochodom, na tej fotke s činkou to bol on.

VN:R_U [1.9.22_1171]
Hodnotenie:
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
Lotus Flower
Zaradené do Nezaradené • • Späť hore

Napíšte komentár

Blue Captcha Image
Refresh

*