Spomienky nevymažeš

Je štvrtok, pol tretej popoludní. Robím presne to, čo robím každý štvrtok o takomto čase celý posledný pol rok. Sedím v čakárni u psychologičky a čakám, kedy ma zavolá dnu a začne sa tak ďalšia bezvýznamná hodina ticha. Chodím sem hlavne kvôli mame, ktorá si myslí, že ak sa s niekým porozprávam, pomôže mi to vyrovnať sa s udalosťami spred šiestich mesiacov. Háčik je však v tom, že ja nechcem rozprávať. Nechcem o tom hovoriť. Nechcem na to ani spomínať, no zabudnúť je veľmi ťažké.
A tak sem chodím každý týždeň a na každom sedení len potichu hľadím na moju lekárku, pani Paulínu. Sama mi povedala, že ju tak mám volať, vraj budeme mať medzi sebou bližší kontakt. No môj kontakt s ňou je obmedzený len na: dobrý deň a dovidenia.
Na mojich prvých sedeniach sa zo mňa snažila niečo dostať, no bezvýsledne. Nejde o to, že by som bola zaťatá a nechcela hovoriť, no o niečom takom sa hovorí ťažko. Je to akoby som to musela pri každej spomienke prežívať všetko odznovu. A navyše si myslím, že všetci tí ľudia, ktorí sa ma snažia nejako utešiť či rozveseliť, by to aj tak nepochopili. Pani Paulína má možno diplom na porozumenie ľuďom, no niečo takéto by musela najprv prežiť a až potom by naozaj chápala, čo v skutočnosti prežívam pri každej jednej spomienke na to, čo sa stalo.
Všetko sa to odohralo presne pred šiestimi mesiacmi. S mojou najlepšou kamarátkou Silviou sme sa práve vracali z kina. Zastavili sme sa pri prechode pre chodcov, kde sme veselo debatovali o filme, ktorý sme videli.
Začalo popŕchať. Dopadali na nás prvé dažďové kvapky a preto sme sa rýchlo rozlúčili. Silvia vkročila na prechod, zatiaľ čo ja som sa na ňu z chodníka pozerala. V tej chvíli som si myslela, že mám za sebou ďalší krásne strávený letný deň so svojou najlepšou kamarátkou. Ani som len netušila, ako sa tento krásny deň zmení behom pár sekúnd na najhorší v mojom živote.
Silvia spravila len pár krokov a zo zákruty sa vyrútilo v plnej rýchlosti auto. Zastavila uprostred cesty, na tvári a v očiach mala mŕtvolný výraz strachu, no bola v takom šoku, že sa ani nepohla. Auto ju doslova zvalcovalo. Vyletela do výšky, preletela cez vozidlo a so silným buchnutím dopadla na zem.
Okamžite som sa za ňou rozbehla, zatiaľ čo vodič auta zavolal záchranku. Silvia ležala úplne nehybne. Mala veľkú krvácajúcu ranu na hlave a ruka jej ležala vedľa tela vo veľmi zvláštnom uhle.
Tie minúty čakania na pomoc mi pripadali ako celé hodiny. Keď konečne prišla sanitka, lekári sa ma snažili upokojiť a povedali, že Silvia stále žije. Cestou do nemocnice však podľahla zraneniam a umrela. Mala len šestnásť rokov, keď ma navždy opustila.
Prešlo odvtedy pol roka, no ja mám stále pocit, akoby sa to stalo len včera. V ten deň sa všetko zmenilo. Ja som sa zmenila. Zhoršila som sa v škole, prerušila som kontakty so starými priateľmi, úplne som prestala komunikovať s okolitým svetom. Proste už nemám záujem o nikoho a o nič. Najradšej by som stále bola zamknutá sama vo svojej izbe pod paplónom a potichu trpela. Často ma totiž ovládajú stavy strachu, smútku a beznádeje.
Dvere na ordinácii sa otvorili. Von vyšiel predošlý pacient a za ním vykukla aj pani Paulína.
„Nina, si na rade,“ vyzvala ma.
Neochotne som vstala a vošla do ordinácie.
Toto nie je typická lekárska ordinácia. Skôr to vyzerá ako obývačka, až na to, že v obývačke by zrejme nebol kancelársky stôl. Celá miestnosť je vymaľovaná bledofialovou farbou a v jej strede sú dve veľké kreslá – jedno pre mňa a druhé pre ňu. Najzaujímavejšou vecou v tejto ordinácii je však pre mňa obrovské akvárium pod oknom, v ktorom pláva množstvo malých rybičiek najrôznejších farieb a druhov, nevynímajúc ani rozprávkového oranžovo-bieleho Nema.
Nečakala som na povel, rovno som sa posadila do jedného z kresiel. Pani Paulína, veľmi dobre vyzerajúca štyridsiatnička s vysokou, štíhlou postavou a tmavými krátkymi vlasmi, si sadla oproti mne, pričom v ruke držala pero a notes. Pri väčšine pacientov si doň zapisuje poznámky, no pri mne si tam kreslí obrázky, aby zabila čas.
Minúty pomaly plynuli a môj pohľad preskakoval z hodín visiacich na stene na plávajúce rybky.
A zrazu sa stalo niečo zvláštne. Pani Paulína prehovorila.
„Vieš, Nina, ja viem, ako sa cítiš. A chcem ti pomôcť, ale týmto mlčaním nič nevyriešime,“ povedala, no neodtrhla pritom zrak od svojich kresieb.
Nevedela som čo na to povedať a tak som radšej zostala ticho.
„Neodpovieš mi?“
Zamyslela som sa.
„Vy ani len netušíte, ako sa cítim.“ Nechcela som to povedať nahlas, vykĺzlo mi to.
Teraz sa už na mňa pozrela.
„Myslíš si, že ty si jediná, ktorá stratila blízku osobu? Myslíš si, že keby Silvia videla, ako sa trápiš, bola by rada?“ spustila na mňa. „Ty si to ani neuvedomuješ, no tým, ako sa správaš, ubližuješ nielen sebe, ale najmä ľuďom okolo seba. Tvoji rodičia sú už zúfalí. Boja sa, aby si si neublížila.“
Zostala som v pomykove. Niečo také som nečakala.
Pani Paulína odložila svoj notes, pohodlne sa usadila v kresle, preložila si ľavú nohu cez pravú a začala rozprávať.
„Keď som bola v tvojom veku, aj ja som o niekoho prišla. O svojho brata. Bol vážne chorý a nebola žiadna šanca, že sa vylieči.“
Na chvíľu stíchla. Na čele sa jej zjavila vráska. Vôbec sa nepozerala na mňa. Bola zahľadená na konferenčný stolík medzi nami, akoby sa na ňom prehrával film, ktorého obsah sa mi chystala prerozprávať.
„Bola som presne ako ty. Obviňovala som za to celý svet. S nikým som sa nerozprávala, odmietala som každého, kto mi chcel pomôcť. Nechápala som, prečo musel umrieť práve on a nie ktokoľvek iný na svete,“ rozprávala veľmi pomaly a pritom zvažovala každé slovo. „Trvalo to viac ako rok. Bola zo mňa úplná troska, až kým sa do vedľajšieho domu nenasťahovalo jedno dievča so svojimi adoptívnymi rodičmi. Jej biologickí rodičia totiž umreli pri autonehode, keď mala iba tri roky,“ pani Paulína sa zhlboka nadýchla a pokračovala, „ona mi ukázala, že by som mala byť vďačná za tých sedemnásť rokov, čo som strávila so svojím bratom, lebo ona by dala čokoľvek za to, keby mohla toľko času stráviť so svojimi mŕtvymi rodičmi,“ zdvihla zrak zo stola a naklonila sa ku mne. „Vieš, Nina, vtedy som pochopila, že moje slzy a ani zlosť mi brata nevrátia. A mala by si pochopiť, že ani tebe Silviu nič nevráti. Musíš byť vďačná za to, že si mala vôbec možnosť spoznať takého úžasného človeka, akým bola, a spomínať na všetko dobré a krásne, čo ste spolu prežili − nie sa mučiť spomienkami na ten osudný večer.“
V miestnosti zavládlo ticho. Jediným zvukom bola sekundová ručička hodín. Sedela som úplne nehybne zahľadená na pani Paulínu, ktorá ma priam prebodávala svojimi hnedými očami spoza hranatých okuliarov. Bolo to neznesiteľné, a tak som sa prudko postavila a prešla k oknu. Sledovala som ľudí idúcich po ulici a zamýšľala som sa nad tým, čo som práve počula. V pozadí začalo zase potichu škrabať pero po papieri. Pani Paulína si opäť kreslí.
Prešla asi štvrťhodina a ja som sa od okna ani nepohla. Nakoniec som to viac nevydržala v sebe dusiť a preťala som to nekonečné ticho svojimi slovami.
„Je to moja chyba, že Silvia umrela.“ Toto bolo prvýkrát, čo som to povedala nahlas.
Škrabanie pera opäť stíchlo. „Prečo si to myslíš?“ reagovala pani Paulína okamžite.
Zhlboka som sa nadýchla. „Pretože ja som v ten večer Silviu nahovorila, aby išla do kina.“ Rozprávala som pomaly a pociťovala som pri tom veľkú bolesť. „Keby som ju vtedy poslúchla a namiesto kina by sme zostali u nich, nič také by sa nestalo. Nemala umrieť ona, mala som to byť ja.“
„Nina, takto nesmieš hovoriť,“ povedala psychologička s porozumením v hlase. „Všetko, čo sa na svete deje, má svoje príčiny. Nič z toho, čo sa stalo, nie je tvoja chyba. Nie je to ničia chyba. A ak áno, tak za to môže jedine vodič toho auta, ktorý si neustriehol rýchlosť a jazdil ako blázon. Ale ty za to rozhodne nemôžeš.“
Stála som nepohnute asi minútu, no nakoniec som sa otočila a prešla naspäť do kresla.
„Chceš sa o tom porozprávať?“
Zamyslela som sa, mlčky prikývla a začala som si vylievať dušu.
Po skončení toho sedenia som sa cítila omnoho lepšie – ľahšie. Akoby som sa zbavila obrovského závažia, čo ma ťažilo od tej udalosti. A k tomu všetkému mi stačilo len sa poriadne vyrozprávať. Povedať niekomu o všetkej tej bolesti a utrpení. O tých neustále sa opakujúcich depresiách a pocite viny. Tak dlho som mlčala, tak dlho som si myslela, že by mi nikto nerozumel, no ja som nikomu nedala šancu porozumieť mi.
Samozrejme, nevrátilo sa hneď všetko do normálu. Trvalo ešte veľmi dlho, kým som mala konečne noci bez nočných môr a dni bez zlých spomienok. Zatlačila som zlé myšlienky do úzadia a teraz už spomínam na Silviu len v dobrom. Nikdy už nebudem taká, aká som bola pred tou nehodou, lebo z pohľadu na smrť najlepšej priateľky sa človek nikdy úplne nespamätá, ale mučiť sa všetkými tými myšlienkami, to by postupne priviedlo k šialenstvu mňa aj mojich rodičov a Silvia by sa aj tak nevrátila. Preniesla som sa cez to, no nikdy na ňu nezabudnem, lebo osoby blízke našim srdciam v nich navždy zostanú.

Vytlačiť/PDF/E-mail