Hranica- Prológ

Dievča v jednoduchých čiernych šatách ležalo pripútané k posteli a sledovalo súboj dvoch pavúkov na strope nad ňou. Bolo to fascinujúce a pre ňu to znamenalo jediné. Rozptýlenie…

Muž, väzeň číslo 7230,  sa opieral o stenu cely a hľadel na strážcov, ktorí sa znovu obšmietali okolo žien, ktoré boli v ďalšej budove Exilu. A najmä okolo tej jednej. Okolo dievčiny, o ktorej ani samotní strážcovia nevedeli nič povedať. Alebo to mužovi nechceli prezradiť. Aj on musel uznať, že bola nádherná, no stále ho čosi zastavilo. Pociťoval akúsi zodpovednosť za jej bezpečie a nespočetne mnohokrát od jej príchodu pred dvoma rokmi sa dostal do konfliktu so strážcami. Vždy bol nablízku, no nie príliš blízko, aby v nej vzbudil nepríjemný pocit, že jej chce tiež iba ublížiť. V Exile sa stal jej ochrancom, akýmsi anjelom strážnym, hoci v skutočnosti bol vrah…

Dievčina bez mena a bez čísla, ktoré mali všetci väzni vytetované na krku, väčšinu dňa strávila pripútaná k posteli v samostatnej cele. Iba počas jedla, ktoré dostávala raz denne, mohla vyjsť z cely. Keď tak urobila, väčšinou ju obkolesili všetci strážcovia, urážali ju a plieskali po chrbte, vykrikovali na ňu opĺzlosti a častokrát do nej aj niečo hodili. To však dievčina celkom vítala, pretože horšie bolo, keď boli ticho a sledovali ju sexuchtivými očami… no keď boli takíto, vždy sa tam zjavil on… väzeň 7230 a nechal sa nimi zmlátiť, aby odpútal ich pozornosť od nej.

Raz prišiel k nej a povedal: „Bee,…“ tak ju vždy volal a ona sa vždy pri tom oslovení začervenala, „…tomorrow we will be free. I will save you, just be ready…“ „Premise?“ opýtala sa ho neveriacky. „Believe me, Bee. I will save you from here…“

Vytlačiť/PDF/E-mail